Július Vanovič

PO MNOHOROČNOM PUBLIKAČNOM A KÁDROVOM ZNEMOŽŇOVANÍ v komunistických časoch aj po nečakaných skúsenostiach z chorého ponovembrového dvadsaťročia rozhodol som sa pre webovú stránku internetu: na komunikovanie s istým druhom ľudí, o ktorom viem, že existuje.

      Spolitizovanie, trhová a iná utilitárnosť, ideologická demagógia, mocenské skupinkárenie, ale aj „kultúrny“ priemysel masovej „kultúry“ na toto osobné a slobodné miesto nedočiahnu. Nikto mi na ňom nemôže položiť ruku na ústa, obmedzovať ma pragmatizmom kritérií vládnucich na istých zajačích farmách a ich oplotených územiach.

      I keď viem o zneužívaní aj znečisťovaní šírej internetovej slobody, možnosť individuálneho, ničím neovplyvňovaného, nikým nehateného slovesného prejavu je u mňa vítaná a nezastupiteľná.

Životopis a bibliografia

  • JÚLIUS VANOVIČ (11. 4. 1935 v Dražkovciach pri Martine) bol už ako šestnásťročný – v januári 1952 –

    vylúčený z martinského gymnázia: pre otca, väzneného v súvislosti s organizátorom SNP v Turci Viliamom Žingorom,

    protiprávne popravenom r. 1950. V rokoch 1952-4 pracoval ako pomocný robotník, neskôr ako pomocný korektor v Neografii.

    Externe maturoval (1955) ako zamestnanec Matice slovenskej, ktorá ho – resp. dr. Ján Marták – odporúčala na vysokú školu.

    Hneď po prvom semestri – s prospechom výborným – bol z nej na zásah komunistických dobrodincov v dedine vylúčený.

    Pracoval znovu v MS a po prepustení z vojenskej služby (zo zdravotných dôvodov) nastúpil do MS tretíkrát. Martinské prostredie

    ho však ustavične kádrovalo, preto „emigroval“ do Bratislavy: v r. 1959-62 pracoval v Slovenskej pedagogickej knižnici, potom

    bol bez zamestnania, a od mája 1963 do konca r. 1968 bol redaktorom Slovenských pohľadov a Mladej tvorby. Medzitým absolvoval

    externé štúdium slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a nastúpil ako odborný pracovník do Ústavu slovenskej literatúry,

    odkiaľ po previerkach 1970 dobrovoľne-nasilu musel odísť. Od mája 1971 – zásluhou Jána Števčeka – do júna 1972 bol korektorom

    a „tajným redaktorom“ Slovenských pohľadov, na Pezlárov zásah vylúčený aj odtiaľ a poslaný za korektora vydavateľstva Slov. spisovateľ,

    kde živoril až do apríla 1990, Dudášovým vydavateľstvom ani po Novembri nerehabilitovaný a do funkcie redaktora neuvedený.

    Konečne sa však mohol vrátiť do Ústavu slov. literatúry, kde ako vedecký pracovník pôsobil do r. 2000 – kedy bol drasticky „poslaný do penzie“, hoci oveľa starší od neho – a režimom nepostihnutí – mohli ďalej v ústave ešte roky pracovať. Toto posledné vyhodenie – zo štúdií a zamestnaní – bolo v poradí ôsmym v jeho živote. V r. 1991 obnovil v Tranosciu lukáčovskú Tvorbu, ktorú s prestávkou rediguje doteraz.


    Vydal:

    • Antidialógy

      (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968), tridsaťdeväť rozhovorov so slovenskými spisovateľmi;
    • Kniha o starom Martine

      (Tatran, Bratislava 1990);
    • Druhá kniha o starom Martine

      (Vyd.MS, Martin 1993);
    • Nad textom a časom

      (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1993), staršie i novšie eseje o literatúre a dobe;
    • Cesta samotárova

      (Vyd. MS, Bratislava 1994), portrét Júliusa Barča-Ivana;
    • Návrat pred odchodom

      (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995), výber z troch prozaických zbierok, ktoré za komunizmu nesmeli vyjsť;
    • Evanjelický Martin v slovenských dejinách

      (Separát zo zborníka Až potiaľto pomáhal nám Hospodin, Ev. a. v. cirkevný zbor Martin, 1995)
    • Znamenia domova

      (Národné literárne centrum, Bratislava 1998), eseje zo šesťdesiatych rokov;
    • Osobnosť Václava Černého

      (Kalligram, Bratislava 1999), personalistický portrét;
    • Tretia kniha o starom Martine

      (LIC, Bratislava1999);
    • Heretikon

      (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2000), staršie i nové eseje a publicistika;
    • Prozaik proti totalite.

      Prípad Alfonz Bednár (Causa editio, Bratislava 2003);
    • Zápisky z mŕtveho času.

      Denník 1970-1975, separát z časopisu Fragment 2003, č. 3-4;
    • Epilóg starého Martina

      „Pamäti z mladších rokov života“, bibliofília textov uverejňovaných v Romboide 2005, č. 3, 4, 5, 6;
    • Chvála a skepsa.

      Kniha o Alexandrovi Matuškovi (F.R. &G., Ivanka pri Dunaji 2007)
    • Kronika nepriznaného času

      (Tatran, Bratislava 2008)
    • Nové antidialógy

      (F.R.&G., Ivanka pri Dunaji 2010)
    • Za kulisy života. Existenciály Ingmara Bergmana

      (F. R. G., Ivanka pri Dunaji 2011)
    • Listy zo starého dvora.

      Vyjde vo vyd. Milanium, Dunajská Lužná 2012

Bergman

  • 							   
    								   Posledné filmy
    
    FANNY A ALEXANDER (1982).  Hadie vajce a Zo života bábok  nakrútil počas daňového exilu v Mníchove; chýbali nám v nich jeho dôverní švédski herci a Nykvistova kamera; možno aj preto chlad, akási odľudštenosť, akási strojová neúprosnosť, ktoré vanú z tých filmov.
    Ale chlad, ale rozklad, ale odľudštenosť, manifestované tak výrazne - a možno najvýraznejšie - filmom Zo života bábok, nechcel byť definitívnym posolstvom Ingmara Bergmana, najmä keď opäť vstúpil na rodnú švédsku pôdu. 
    Lebo návrat do vlasti je aj návratom k ľudským pozitívam dávnych Lesných jahôd. Akási syntéza dovtedajších postupov – ale aj rezignácia: zmierenie so svetom a ľuďmi, takými, akými sú, akási harmonizácia toho, čo po rezignácii zostalo; akýsi chápajúci a dobromyseľný, ale i posmutnelý, tak trochu i skeptický a ironizujúci úsmev.
    V zmysle, že život je veľké divadlo, v ktorom sa strindbergovsky všetko môže stať, všetko je možné a pravdepodobné – fantázia je všemocná – takže chvála a oslava divadla, jeho „malého sveta“, dostala prvé miesto.
    Možno pre divadelnosť a burlesknú mohúcnosť vyvolávanú rôznymi, dosiaľ používanými spôsobmi, ich harmonizačnou, ale i všehochuťovou syntézou, nie je to typ filmu, ako som u Bergmana vídaval. Od 50. rokov, zvyknutý na vyhranenosť: alebo groteska, alebo úsmevný ironický sen, alebo tragédia a metafyzická redukcia, alebo „nová optika“ s reflektormi do podvedomia človeka a neúprosnými analýzami: so psychopatiou, rozkladom, surovosťami, šialenstvami a horormi – díval som sa na tento film ako na veľké bergmanovské čudo: čarovné a čarujúce, múdre aj vospustné,  vyžívajúce sa vo vlastnej mohúcnosti.
    U Bergmana divadlo je „malý svet“ – u nášho Barča-Ivana „svet je veľké divadlo“; Fanny a Alexander predstavuje malý svet ako veľké divadlo.
    		X
    PO SKÚŠKE (1984) má byť dopovedaním predošlého. Starý, z divadelného života odchodiaci režisér, pripravuje svoju poslednú inscenáciu; nie inú ako Strindbergovu Hru snov; citátom z nej sa končí Fanny a Alexander. 
    V tomto televíznom filme herec-režisér (Ervald Josephson) nielen  Hru snov inscenuje, ale Bergman – tiež režisér – v jej duchu scenár Po skúške aj napíše. Strindberg v Úvodnej poznámke k Hre snov píše, že sa „usiloval napodobniť nesúvislú, ale zdanlivo logickú formu sna. Všetko sa môže stať, všetko je možné a pravdepodobné. Čas a priestor nejestvujú, na pozadí bezvýznamnej skutočnosti pradie fantázia a tká nové vzory: zmes spomienok, zážitkov, voľných výtvorov, absurdít a improvizácií.“ 
    Sugesciou najmä poslednej vety vedený vynikajúco odovzdáva svoju režisérsku skúsenosť, umenie dôvernej spolupráce s hercami, s ich vlastnou tvorivou úlohou. Film Po skúške, tiež ako hra snov, mu pod krycím menom dovolí uviesť – po koľký raz? – staré i mladšie osobné príbehy, zážitky a hriechy, a najmä: nezáväzne, pod záštitou „hry snov“ svojím filmovým umením pohrávať sa s nimi.
    Z herečky majúcej hrať v Hre snov Indrovu dcéru, ktorej sa režisér mimoriadne, až nápadne venuje, vykľuje sa – o čom ona nevie – jeho nemanželská dcéra; s ktorou spočiatku nič nechce mať, o chvíľu jej vyzná lásku, a ktorej – znovu ako v sne – ako sugestívny zvodca čaruje výjavy z ich budúceho, znovu len prelietajúceho erotického sna.
    Zo záhrobia zlietne na scénu matka mladej herečky, jeho dávna milenka a stará, z divadla vyradená herečka,  zvádza ho a prosí o  novú hlavnú úlohu; režisér ju najprv odmieta, o chvíľu tiež vyzná lásku a sľubuje schôdzku. Ale to znova ako v sne a jeho možných aj nie možných, pre Bergmana však vyhovujúcich, pretože jeho vlastných opakoch: aj tak, aj onak, lebo všetko sa môže stať, všetko je možné a pravdepodobné. A ja nie som ani hriešnikom ani vinníkom, ale umelcom, očarujúci v scenároch a réžiách: ich umelecká mohúcnosť moju osobu ospravedlňuje a vykupuje, ale  hneď aj snovo zastiera.
    X
    Čosi podobné sa deje aj v scenári NEVERA (2000), v ktorom však, na rozdiel od predošlého, svoj príbeh a vinu nezastiera. Surový, krutý príbeh o „žene, ktorej ublížil“, príbeh využitý-zneužitý na znovu obdivuhodný filmový experiment, ktorým podľa všetkého hľadá odpustenie a milosť. 
    Obídeme Neveru , hoci je odvážnym experimentom – nakrútený Liv Ullmannovou – lebo písaný z pocitu viny a ublíženia žene „ktorú miloval“ – a ktorá sa aj volá Marianne - obídeme, lebo režisérom prežité priam pohlcuje ním vytvorené; lebo nejde o ľudskú obecninu, ale veľmi špecifickú a krutú jednotlivinu; viac je v nej biografie ako umenia. Viac záležitosť Ingmara Bergmana, ako diváka a čitateľa.
    Môže sa niečo dodať k nasledujúcemu výroku?
    „Kéž bych se mohl jít vyspovídat. Kéž bych se mohl vyznat ze svého selhání a byl odsazen k třestu, který by mou vinu smyl. Ale možná, že mi třest už byl uložen, třest doživotí. Už nikdy mu neuniknu, protože Marianne je pryč.“
    Marianne sa totiž utopila.
    
    		X
    Vôbec: od Fanny a Alexandra až po Sarabandu Bergmanova tvorba je veľkou mierou autobiografická:     vtedy sa rodia i jeho prozaické diela: reflexívna a bilancujúca  Laterna magica, spomienkové prózy Nedeliatka, Súkromné rozhovory (v slovenskom vydaní ako Spoveď) a rodičovský román Dobrá vôľa. Aj preto sme v posledných dielach za autorom a režisérom chtiac nechtiac vídali aj človeka: niekedy menej autora a viacej človeka.
    
    Vážna pomalá skladba hraná „na rozlúčku“
    V nezistiteľnej miere vnímame autobiografického Bergmana aj vo finálnej SARABANDA (2001): ten 86-ročný Johan, emeritný profesor dožívajúci v osamelosti v dome pri jazere – akoby Bergman na svojom skalnatom ostrove Fårö – egoizmom, duševnou vysušenosťou aj úzkosťou zo smrti taký podobný tiež emeritnému profesorovi Borgovi z Lesných jahôd - je v niečom podobný aj Ingmarovi Bergmanovi, režisérovi tiež „na penzii“.
    Voľné pokračovanie Scén zo života manželského: po tridsiatich rokoch, s tým i istými protagonistami Johannom a Marianne, aj hercami: Erlandom Josephonom a Liv Ullmannovou, nazabudnuteľne zapísaných v našej pamäti. Dráma spolužitia zo Scén sa nespomína, len obapolná nevera, a navzdory všetkému vraj dobré priateľstvo. Majú spolu dve dcéry; ani o jednej Johan nič nevie; jedna sa šťastne vydala do Austrálie, druhá, ťažko postihnutá, dožíva v sanatóriu. Čas: „Úplná současnost“.
    Desaťročia sa nevideli; Marianne podľahla iracionálnemu impulzu – a prišla Johanna „do jeho divočiny“ navštíviť. Hneď úvodným Marianniným monológom – s tou jej pamätnou, na celú obrazovku nasvietenou, všetko, aj to, čo sa nezmestí do slov vyslovujúcou tvárou – nad rozloženými fotografiami, vzápätí v prvých dialógoch, rýchlo a majstrovsky prebehne expozícia: Johann ju oboznamuje s prostredím, v ktorom žije:  má gazdinú, s ktorou – zdôrazňuje – nežije, dolu pri jazere býva jeho 61-ročný, v jeho očiach nepodarený syn s devätnásťročnou dcérou, talentovanou violončelistkou Karin, na ktorú je po smrti jej matky, krásnej charizmatickej Anny až patologicky  naviazaný: despoticky ju pripravuje na skúšku na konzervatórium, ona to s nenávisťou aj oddanosťou prijíma, dlho sa nevie od neho odtrhnúť. Jej matka Anna – dc éra je akoby jej duševnou dvojníčkou – aj po dvoch rokoch nezahojená rana, zo záhrobia akoby vysielala fluidum, ktoré všetci dýchajú.
    Bolesť za ňou, jej vplyv a charizmu azda umocňuje  nedávna smrť Bergmanovej poslednej ženy Ingrid von Roseovej, s ktorou na Fårö prežil – konečne – dvadsaťštyriročné  šťastné manželstvo.
    Po Jesennej sonáte zasa teda Bergmanova „domovská“ pôda: rodina, deformované vzťahy, lásky a nenávisti v nej; v Sarabande však vo fáze záverečnej: už nejde len o život a jeho zmysel – ale aj „život po živote“.
    Tie vzťahy sú aj na konci života – v hodine jeho pravdy – extrémne, nezdravé, patologické. Rodinnými traumami stigmatizovaná duša Bergmanova ťaží a čerpá z nich až do poslednej chvíle ako z bezodnej invenčnej studne.
    Patológia – veľká a verná múza jeho filmov – od konca šesťdesiatych rokov vládne, ako vidno, vládne do poslednej chvíle. V Sarabande však patológia nie celkom čierna a jednoznačná: má svoje temné jednoznačnosti, ale aj zložitosti, z ktorých presvitá, alebo len bliká, čosi ako z iného sveta.
    Aj u neho, ako u Dostojevského, sa môžeme pýtať: sú dobrí, alebo zlí? Alebo: sú aspoň trochu dobrí, a nie celkom zlí?
    Otec Johan a syn Henrik sa nenávidia vskutku totálne; v temnotách medzi nimi nebliká nijaké svetielko, ale obaja majú radi a či milujú mŕtvu, charizmatickú Annu, tak ako milujú jej duševnú dvojníčku: dcéru Karin; vieme, že starý otec platonicky, otec až patologicky.
    Obnovme svedectvo Liv Ullmannovej: „Ve vztazích se opravdu vyzná! Nemusí to být zrovna šťastné vztahy, ale ví, jak lidé navzájem komunikují, umí to dokázat. Většina Bergmanových  filmů ukazuje úzkost v lůně rodiny, nemožnost jakéhokoliv vztahu“ – podčiarkli sme a ilustrujeme:
    Otec Johan o synovi Henrikovi: „Asi jsem zjišťoval, že je ve všem po mně... Od samého začátku jsem ho neměl rád... Byl oddaný jako pes. Měl jsem chuť ho nakopnout.“
    Ale o Anne: „... byla na světě proto, aby byl míň nesnesitelný. Když Anna umřela, tma ještě zhoustla a světla nebylo...“ – akoby sa vyznával aj Bergman po smrti poslednej manželky – „ale stejné ... city chovám ke Karin. Annu oplakávám každý den, přestože je pryč už přes dva roky. A den co den myslím na Karinku, přestože se nikdy nevidíme a nemluvíme spolu.“
    Syn Henrik o otcovi Johanovi: „... já ho opravdu nenávidím ve všech dimenzích toho slova. Nenávidím ho tak, že bych ho chtěl vidět umírat. Třeba na nějakou příšernou němoc... Jenže víte, co je zvláštní? ... Nenávidím ho, ale nevím proč.“ – Čo s ním? Je bohatý a nechce zomrieť – Ale: „Občas si připadám ne úplně příčetný. Pořád prožívám bolest.“
    Ten istý Henrik o dcére Karin: „Když mě opustíš, budu vyřízený, líp to vyjádřit neumím.“ Keď cvičili: “Tyhle měsíce pro mě byly – v Bibli se tomu říká ,stav milosti´“. Ale: „Občas se mi zdá, že na mě někde za rohem čeká nepochopitelný trest.“
    Opäť máme otázku, kladenú postavám Dostojevského: sú dobrí, alebo zlí?
    Dve mužské postavy otázku potvrdili.
    Tri ženské postavy v Sarabande – jedna mŕtva, dve živé – už otázku  nepotvrdia. Charizmatická mŕtva žiari svetlom z druhého sveta, Karin a Marianne sú zrkadlami, v ktorých sa vidí a černie zloba otca a syna.
    Mal aj predtým takéto postavy, ba niektoré so svätožiarou: v Siedmej pečati, Prameni panny, Šepotoch a výkrikoch; mal ženské postavy pozitívne: v Lesných jahodách, Hodine vlkov, Jesennej sonáte a filme Fanny a Alexander: Postavy ojedinelé a osamelé, akoby zastupujúce nádej alebo jej zvyšky: svet nie je úplne v područí Temného a jeho stratégie.
    Fanny a Alexander čierňavy začali rozohnávať, navracali sa k pozitívam Lesných jahôd – v Sarabande až tri ženské postavy dýchajú  dobrom a ľudskosťou; Marianne za tridsať rokov akoby zmúdrela a prešla katarziou.
    Čo sa to stalo? Aká príčina, aký podnet, aký dobrý duch svieti v pozadí?
    Čas filmu bol uvedený: „Úplná súčasnosť“. Sarabanda vznikala po smrti poslednej Bergmanovej ženy, po dvadsiatich štyroch rokoch – konečne – šťastného spolužitia na ostrove Fårö. To spolužitie, ten hlboký smútok vyvolali k filmovému životu aj tri ženské duše, obdarené súcitom a porozumením, ľútosťou a ľudskosťou, iným slovom: milosťou.
    Ale je tu i jedna prekvapujúca mužská chvíľa – a je to, zdá sa, aj chvíľa Bergmanova:
    Organista Henrik sa rozpráva s Marianne - nie inde ako  v kostole. Už sme ho počuli rozprávať, ako sa mu občas zdá, že na neho a celkom blízko, čaká nepochopiteľný trest. Teraz povie, čo by sme nikdy nečakali:  „Často teď myslím na smrt. Představuju si, že na mě Anna čeká.“ Že jedného rána sa stretnú na lesnej ceste k rieke: bude hmla, letné a úplné ticho; už vidí, ako je oblečená a – „Půjde mi vstříc. Anna mi půjde vstříc. A tehdy pochopím, že jsem mrtvý. Stane se podivuhodná věc. Pomyslím si: To je také jednoduché? Celý život si lámeme hlavu se smrtí a chceme vědět co bude, nebo nebude potom, a přitom je to takhle jednoduché. – Když hraju, zmocní se mě občas tušení. Například při Bachovi.“
    A je to jedna z magických chvíľok v Bergmanových filmoch...
    Spomeňme si na tieto slová, keď bude aj Bergman hovoriť o smrti a možnom živote po živote; podobnosť vízií je očividná: Bergman sa nechal zastupovať nielen Johanom, ale i jeho synom.
    			X
    A môžeme si znovu spomenúť na Dostojevského, na patologické rodinné a ľúbostné vzťahy, napríklad v Bratoch Karamazovcoch -  a môžeme si v duchu rekapitulovať Bergmanove hĺbkové, jasnozrivé, zároveň minuciózne analýzy a postupy, ako do nich vstupuje, aj to, čo v nich nachádza, čím nás ohuruje a fascinuje – a potvrdí sa nám pravda o Bergmanovi ako filmovom Dostojevskom dvadsiateho storočia; pravda vyslovená už v šesťdesiatych rokoch.
    Odkiaľ sa berú všetky tie zložité, rozporné a nevraživé vzťahy medzi členmi jeho filmových rodín?
    Vieme už: deststvo, rodina, fara a výchova v nej; a najmä otec a matka,  priam tragické, vzťahy a rozpory medzi nimi, s dopadmi isteže na dušu ich syna. Dieťa je otcom dospelého, dobre povedal Freud.
    No poznáme aj čosi, čo sa hneď nemusí volať vplyvom, ale poznaním blízkych, spriaznených duší,  takých, ktoré stŕhajú clonu z našich očí a nielen prebúdzajú, aj utužujú a invenčnými robia naše podstaty,  naše autenticity. Čítame skrátka najmä tých, ktorí nám pripomínajú čosi z nás samých – Romain Rolland dokonca: čítame  seba samých – a pomáhajú nájsť, dešifrovať a definovať nás, ich čítajúcich, im blízkych.
    Sú tu napríklad jeho spriaznenci: smutní, stigmatizovaní, poznačení synovia svojich otcov:
    Spomínaný Dostojevskij kruto zaobchádzajúci so „svojimi“ nevoľníkmi: nie náhodou napísal o tom Freud štúdiu Dostojevskij a otcovražda. Poznal ho, o tom niet pochýb. No pri čítaní si musel uvedomiť – a mohla ho k tomu viesť  vtedy kvitnúca dialektická teológia (vychodiaca najmä z Kierkegaarda a Dostojevského) – že totiž nijako inak  nedostáva sa človek pred súdnu, ale aj zľutovnú a milujúcu tvár Božiu ako cez peklo negácií: c ez neresť a hriech, zločin a vinu alebo popieranie: veď „velké vášnivé negace falešného Boha“ – podľa Thurnejsena – „připravují zase místo pro poznání pravého Boha“; takže Dostojevského prostitútky a zločinci môžu byť aj teológmi naruby, lebo ich „rúhanie je modlitbou naruby“. (Akoby dielo tohto umeleckého i etického paradoxistu – podľa Václava Černého -  neopakovalo v jadre nič iné ako biblické podobenstvo o dvoch bratoch: vzornom a márnotratnom, z ktorých práve ten druhý – po pekle osamenia a najväčších omylov, ale s najväčšou ľútosťou – dôjde k odpúšťajúcej, spásonosnej láske otcovej. Lebo „nic nás neindividualizuje“ – hovorí Václav Černý parafrázujúci slová Gideove – „neozřejmuje, nevnucuje silněji úzkostnému a milujícímu pohledu Božímu jako hřích; k Bohu nevede cesta přímější než přes moře nepravostí; lebo nejblíž k absolutní víře má absolutní nevěra – jen jediný skok přes propast dělí ateismus od Božího klínu; je to onen skok, jež činí poběhlý syn svým zoufalým rozhodnutím: Nemám již kam jít, nevím, kam bych se poděl, vrátím se k Otci, jenž čeká.“
    Skok ponad priepasť, zúfalé rozhodnutie – a sme pri Kierkegaardovi, ktorého meno znamená v dánštine cintorín, a kvôli ktorému – mimochodom – sa Franz Kafka začal učiť dánsky. Kafka, tiež nešťastný syn svojho otca, so svojím povestným Listom otcovi.
    Sören Kierkegaard – „praotec existencializmu“ a „nešťastné vedomie“ podľa Jeana Wahla – pretože tiež nešťastný, poznamenaný syn svojho otca, trpiaci  jeho nezdravou výchovou a  domnele zdedenou vinou. Aj on zažil v rodine „veľké zemetrasenie“ a žil „tragédiu svojho detstva“, lebo sa narodil „v záhadnej rodine“, na ktorej ležal „trest Boží“. Výsledok? Nie dieťa, ale „trudnomyslný stařec“. „Ubohé dítě“ – zadíval sa naň jeho otec: „Vězíš v tichém zoufalství“.
    Z toho potom celoživotná trauma „vinen – nevinen?“; z toho niekoľkonásobné – ako u Kafku – zrušenie zasnúbenia; z toho najmä intenzívne a radikálne cítenie seba samého: svojej samoty a úzkosti, svojej nezmazateľnej viny; v množstve   ako nezameniteľného jednotlivca. Možno je to individualizmus nielen jeho, ale všeobecne severský, rozpustený už v škandinávskej povahe – nevynímajúc Ingmara Bergmana, s výsostným talentom pre výnimočnosť, ale i práva indivídua. Nie množstvo, ja som pravdou, hlása Kierkegaard, moja samota, moja úzkosť, môj hriech  aj moja vina - ale aj môj absurdný skok zo zúfalstva do rizika viery, a ten vo svetle rozumu neznamená iné ako paradox. Poznanie pravdy – o sebe i Bohu – je  najhlbšie, keď je najvášnivejšie, najvnútornejšie, najsubjektívnejšie:  rodí sa z extrémnej chvíle a zúfalstva.
    Nijako inak sa nedostával aj Ingmar Bergman k mlčaniu nebies nad sebou, k problémom, na ktoré celý život nedostával odpoveď.
    A čo ešte štátna  cirkev! Jej vášnivého kritika Bergman našiel u Kierkegaarda: Tí skamenelí, prehnití potomkovia reformácie! Netrpia, len hrajú sa na kresťanstvo, divadelnou, formálnou bohoslužbou si robia z Pána Boha blázna. Tí „vykladači Biblie pri čaji“, tí „úradníci lumpáckeho kresťanstva“!
    V Kierkegaardovom traktáte o úzkosti stojí, že nič tak neindividualizuje a nezvnútorňuje človeka ako hriech a pocit viny, nič nezbližuje  človeka s Bohom viac ako spáchané neprávosti.
    Píše a nakrúca filmy o tom, čo prežíva, čo skúma – svedčí družka Liv Ullmannová. A čo sme nepočuli?  „Je posedlý pocitem viny, Bohem, smrtí, lidskými vztahy, manželstvím.“
    Nie je Ingmar Bergman, syn evanjelického farára,  aj živý, priam veľmocenský produkt ducha a tradície „praotca existencializmu“ a „nešťastného vedomia“ Sörena Kierkegaarda?
    Napokon svätec a rebel dánskej štátnej cirkvi sa svojím predsmrtným Okamihom dostáva blízko ku Augustovi Strindbergovi. Tiež rebelovi, tiež enfant terrible-ovi; ináč „synovi slúžky“, tiež zaťaženom rodinou, nevyrovnanými účtami s otcom.
    Blízkosti a spriaznenosti zisťujeme v autobiografii na prvý pohľad: nenávisť k otcovi – „ustavične cudzí, skôr nepriateľ než priateľ“, „Áno, chvíľu si myslím, že sme príslušníkmi prekliateho rodu“. „Áno, sme prekliati“, vraví sa v Tanci smrti.  Detstvo? „Neměl jsem dětství; a co vím o radostech mládí? Neexistuje vzpomínka, při níž bych si mohl v chvilkách temna odpočinout...“
    Zisťujeme ambivalentnosť psychiky: „každá myšlienka hneď vzbudzovala protiklad“ – ako u Bergmana – „náchylnosť k desivým snom a halucináciám, k výčitkám a vine, strachu, že minulosť žije a máta...“ – tiež ako u Bergmana.
    Nebol to Bergmanov človek, jeho vzdialený blíženec? Nemohol ho vnímať bez spriaznenosti a sympatií: Laterna magica napokon vydáva o tom výrečné svedectvo.
    Obaja, Strindberg i Bergman, majú napokon spoločnú autoritu: Kierkegaarda – to jeho kolísanie „medzi estetikou a etikou“, medzi tým jeho „hercom a kňazom“.
    Spoločne stavajú postavy do súperských dvojíc, u Strindberga je to najčastejšie muž-žena; ich dvojice sú svojím spôsobom spútané a nemôžu sa odlúčiť či odtrhnúť. Tak v Slečne Júlii, tak v Tanci smrti, tak v Strašidelnej samote.
    U Strindberga – tak ako u Bergmana – sú písané drámy aj drámami ich duší, skladajú či komplementarizujú ich  nesúrodú polyfóniu; tvorba oboch sa môže nazvať „liečením skrze tvorbu“.
    Rebelom a deštruktérom Strindbergom sa nadchýnal; jeho Hru snov inscenoval až päťkrát. Táto široká križovatka so smerovkami od symbolizmu k expresionizmu, surrealizmu a kubizmu, aj tými diaľničnými: k existencializmu a dráme absurdity ho fascinovala a nadlho inšpirovala; neraz o tom v jeho diele môžeme nájsť dôkazy. 
    			X
    Zložitú „dialektiku opakov“ v cítení, myslení aj konaní postáv – takú viditeľnú aj v Sarabande -  priznávanú v beletrii existencialistom, musíme priznať aj Bergmanovi, a opäť na jeho neprenosný  spôsob.
    Hoci dialektika, všakver, je slovo zatrateniahodné, pretože zjednodušujúce, schematizujúce aj redukujúce nielen ľudskú dušu, ale celú ľudskú a dejinnú skutočnosť. Heglova dialektika – mašina na vývoj, ako sa povedalo.
    Existencia predchádza esenciu, i to sa povedalo. 
    U Bergmana je to skôr hmlovina - živá, pohyblivá, iracionálna, priam mysteriózna hmlovina, z ktorej vychytáva a fixuje  nečakané aj nemožné.
    Alebo naozaj strindbergovská „hra snov“ – ako hra aj (na) skutočnosť – ku ktorej sa Bergman vo Fanny a Alexandrovi deklaratívne hlásil a filmom Po skúške aj tvorivo s ňou spriazňoval.
    No Ingmar Bergman je napokon vždy „len“ Ingmarom Bergmanom.
    Je tu čosi ako veľké Čosi: irealita a iracionalita; tajomno v jeho filmoch – s ich úzkosťami, strachom a horormi – s oným tremendum a fascinosum, ktoré sa dvíhajú kdesi k numinóznemu; to bergmanovsky až naturalisticky profánne transcenduje k objavovanému a novonájdenému: sekularizovane sacrálnemu.
    Nosil v sebe labyrint  tých svojich démonov, odtrpieval si tie svoje predranné „hodiny vlkov“; zároveň úžasnou introspekciou, až krutou sebareflexiou chodil krížom-krážom po tom labyrinte: nevyčerpateľnom prameni, akoby bezodnej studni invencie, intuitívnych tušení a námetov.
    Takže čítať aj vidieť jeho nakrútené scenáre naozaj znamená „sestoupit do potěmnělého podzemí lidské duše, což není vždy příjemné“ – ako píše Stanislava Přádná. A na výstrahu: „Jeho dílo představuje zátěž, kterou není radno odlehčovat, pokud do něj chceme hlouběji proniknout.“
    Zdá sa však, že ho predsa len odľahčujeme, aj keď s plným nasadením doň prenikáme. Pojmová reč nemôže obsiahnuť viacvýznamovú obrazovú i zvukovú, a najmä pohyblivú, dynamickú reč filmov, vydávať o nej rovnocenné svedectvo.
    
    	„Hľadanie strateného Boha“
     	Starého Johana, ktorý „propadal depresím a špatným náladám“, vidíme  listovať v Kierkegaardovom Buď-alebo a práve čítať Swedenborga, ktorý „bez problémů vstupuje do různých skutečností a zase z nich vystupuje“, ktorý sa rozpráva s anjelmi, ale navštevuje i peklo a obcuje s démonmi. Ale to peklo večných zatratencov je doslovnou kópiou ich pozemského putovania; spomeňme si na film Väzenie. Číta Swedenborga, severského mystika, s ktorým sa intímne stýkal aj Bergmanov idol August Strindberg, napríklad vo svojom Inferne.
    Dobrovoľná izolácia - akú mal aj starnúci Bergman na svojom ostrove – vyvoláva v Johanovi swedenborgovské predstavy, že žije v pekle a je mŕtvy – aj keď tomu neverí. Pritom, vraj, má sa dobre, nemôže si sťažovať; skúma svoj život krížom-krážom – a pozná konečnú stanicu: Je taká, „že jsem žil na hovno. Naprosto nesmyslný, hloupý, ale určitě pohodlný život na hovno.“ 
    Aj na konci filmárskej púte, ako vidno, hovorí starý Bergman to, čo sme od neho počuli už v šesťdesiatych rokoch, že vo Švédsku majú všetko, ale „uprostred toho plného života je veľká prázdnota, stratená ilúzia Boha“ – ale zároveň v nej aj potreba rozumovej istoty. On vo svojich filmoch zjavoval práve túto prázdnotu a všetko, čo si ľudia vymýšľajú na jej zakrytie. „Ako dať duchovný alebo ľudský zmysel civilizácii materiálneho šťastia“ – toto bolo jeho angažovanie, nie politické, ako od neho neraz žiadali.
    Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov boli jeho filmy plné úzkosti z tej prázdnoty, pýtali sa mlčiacich nebies, kde sa skrýva Boh a prečo mlčí; hľadali aj iné podoby Boha: v nešťastí i smrti najbližších, hľadali ho za tými úzkosťami, keď museli zostúpiť na ich dno,  a nemali kam ísť.
    Potom Ho hľadal v Jeho negatívnych odtlačkoch: nielen v Mlčaní, ale aj v ďalších filmoch po ňom: vo všetkých tých chmúrach, úzkostiach a bezperspektívach – vo vyčínaní Opozičníka. Predstavoval ho v jeho pekelníckych činoch a podobách: nevere, zvrhlom sexe, samovraždách, v rozličných rozkladoch duše a temných hlasoch jej podzemia: ako čosi iracionálne, nevysvetliteľné, hororové. Pre niektorých až do omrzenia, nudy z ustavičného variovania v podstate jedného a spoločného: neistoty, bezradnosti, cudzoty, stratenosti a zablúdenosti vo svete – až neskutočného vo svojej neprehľadnosti a takrečeno neskutočnosti; takže mnohé jeho postavy si prichodili ako neskutočné: nevedeli čo je skutočnosť, čo zlo a dobro, a čo len ich ilúzia.
    Bergman opakovaný, Bergman variovaný – aj my sme to povedali – verný však tomu, čo celoživotne cítil a nosil v sebe, verný vo filmoch aj tomu, čomu aj sám  ako človek bol neverný. Cítil svoje viny, prežíval svoje traumy a spovedal sa z nich; zastieral ich a znovu odokrýval, opúšťal a znovu sa k nim vracal. Kadečo povedal o náboženstve, o Bohu,  smrti aj živote po smrti, ale jeho filmy „nikdy nezapřou svou inspiraci klíčovými tematy křesťanství“. 
    Napokon zásadne on sám  v úvode k vydaniu Siedmej pečati - u nás za komunizmu nepripojeného:  „Nehledě na má vlastní přesvědčení a pochybnosti, které jsou v tomto ohledu nepodstatné, zastávám názor, že umění přišlo o svůj základní tvůrčí pohon ve chvíli, kdy bylo odděleno od náboženství. Přetrhlo pupeční šnůru a nyní žije svým vlastním sterilním životem, generuje a také degeneruje samo sebe. V dřívějších dobách zůstával umělec v anonymitě a jeho dílo bylo oslavou Boha. Žil a zemřel jako radový řemeslník, pojmy jako ,věčné hodnoty´, ,nesmrtelnost´a ,umělecké dílo´ se na něj nevztahovaly. Schopnost tvořit byla darem. V takovém světě vládla neotřesitelná jistota a přirozená skromnost.“
    A pokračuje; nie namiesto vysvetlenia, nie ako ďalšia hádanka, ako píše Bragg: 
    „V dnešní době se jedinec stal tou nejvyšší formou a také největší zhoubou umělecké tvorby. I ten nejmenší šrám či bolístka, které ego utrpí, jsou zkoumány pod drobnohledem, jako by měly věčnou váhu. Umělec považuje svou izolovanost, subjektivitu a individualismus takřka za svaté. Nakonec se tedy všichni setkáváme v jednom velkém přístřešku, kde stojíme a žehráme na svoji osamělost, aniž bychom si navzájem naslouchali a aniž bychom si uvědomovali, že jeden druhého brzy zadusíme. Individualisté si vzájemně hledí do očí a přesto popírají existenci toho druhého. Motáme se v kruhu, naše úzkost nás natolik omezuje, že už nedokážeme rozlišit mezi tím, co je skutečné a co ne.“ – Také boli, ako sme videli, i jeho postavy filmov zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.
    Nevidím protirečenie medzi onými dvoma odstavcami, akoby opačnými, paradoxnými tvrdeniami. 
    Nakrútil síce Siedmu pečať a filmy s metafyzickou redukciou, v ktorých prišiel s novou, akousi revitalizáciou síl náboženského umenia, so sugesciou novej sakrality a eticko-estetických priorít. Zároveň – vieme i to – že sám „výrazně přispěl ke kinematografii odcizení, kinematografii vyděděného jedince k pokřesťanskému, padlému světu druhé poloviny tohto století“, ako píše Bragg. 
    Áno, ale za tým odcudzením, za tým vydedeným jednotlivcom a celým spadlým svetom – aspoň ja – cítim a prežívam Bergmanovu ľútosť a smútok, jeho traumu, ak nie vinu, že je takéhoto sveta účastný, že možno prispieva na stavbu jeho Babylonskej veže. 
    Áno,  aj Bragg napokon povie, že v oboch týchto prístupoch je „neustále přítomna myšlenka nepostradatelnosti náboženství v umění“.
    Nie Babylonská veža – ale stavba katedrály v Chartres: vie sa, že bola vypálená a zruinovaná, ale aj opäť vystavaná tisíckami robotníkov a remeselníkov – neznámych a bezmenných, stratených v anonymite dejín. „Do dnešní doby nikdo neví, kdo vlastně postavil katedrálu v Chartres.“  
    A tu je jeho osobné vyznanie – z roku 1968, teda už v čase „nového typu úzkosti“, v období Hanby, Hodiny vlkov alebo Náruživosti: 
    „Na otázku, jaký je cíl mých filmů, bych tedy mohl odpovědět: Chci být jedním z dělníků, pracujících na katedrále, jež se tyčí na planině. Chci se věnovat tomu, že budu z kamene“ – čiže z najtrvalejšieho materiálu – „tesat hlavu draka, anděla či démona, nebo snad světce – nezáleží na tom, ve všech případech budu pociťovat totéž potěšení. Ať jsem věřící, či nevěřící, křesťan či pohan, pracuji s ostatními na stavbě katedrály.“
    Takže aj Bragg, ktorý zasvätene prenikol do podstaty a poslednej hlbiny Bergmanovho umenia, mohol len konštatovať, že tu Bergman hovorí: „umění je náboženstvím, ať už jsme věřící, či nikoli“. A povie výrok hoden zaznamenania: Bergman vlastne „podotýká“ – ja poviem, že odkazuje – „že umění si udrží svou trvalou platnost jen tak dlouho, dokud bude usilovat o zbudování nebo bude součástí takové společné katedrály, která je sama o sobě trvanlivým chrámem umění.“
    Nie Babylonská veža, nie nezmysel a chaos – ale katedrála. 
    
    „Život po živote“	
    V interview z roku 1944 Bergman vyhlásil: “Když jsem byl mladý, měl jsem strašlivou hrůzu z umírání. Ale teď to považuji za velmi moudré opatření. Je to tak, jako když zhasnete světlo. Není třeba kvůli tomu dělat zbytečný rozruch.“
    V Sarabande čítame čosi iné. Proklamovaná istota sa nečakane zmenila na neistotu. A vieme, že umelecká výpoveď býva jasnozrivejšia, životnejšia, čiže pravdivejšia ako tá deklarovaná. 
    Na samom konci Sarabandy, po všetkej nenávisti k synovi, pohŕdaní ním, ostatnými ľuďmi aj sebou, 86-ročný Johan sa uprostred noci roztrasený prebudí a v susednej izbe zobudí Mariannu. 
    Čo sa stalo?
    „Nejsem smutný. Je to horší. Mám šílený, příšerný strach. (Odmlčí se.) ... Nedá se to popsat. Ten  strach je větší než já... Ale nejhorší ze všeho je ... (odmlčí se.)... Poprvé si uvědomuju, čeho se to, čemu říkám „Můj strach“, týká. Týká se jednoho hrozivého, ale nejasného jevu. To čemu říkám „strach“, ale co je ve skutečnosti něco jiného, se nevyhnutelně týká mě. Johana. Týká se to mých posledních dní. Konce mého života. Epilogu. Jde o to, jak se já Johan mám vlastně zachovat.
    Marianne: Bojíš se smrti, Johane? 
    Johan: Nemám moc velkou fantazii. A smrt mi byla vždycky celkem ukradená. Nejdřív svítí světlo, a pak zhasne. Nejdřív je to něco, a potom je to nic. Člověka to skoro uklidňuje. Jenže teď je to realita, která se týká mě. Jenom mě. Zuří, žene se, duní a pálí. Nejradši bych se dal do křiku. Jednoznačná skutečnost, Marianne: konec mého života. Co si mám doprdele počít z břečícím dítětem, které neposlouchá moudrá slova útěchy.“
    Kde končí Johan - a kde  začína Ingmar?
    V poslednom televíznom rozhovore znovu povedal, že zo smrti nemá strach,  je to len prechod „ze stavu, kdy jsme něco, do stavu, kdy nejsme nic“.
    Ale počujme pokračovanie: 
    „Pokud by ale náhodou všechno bylo jinak a přece jenom existoval nějaký ,život po životě´, pak – podobně jako Henrik – doufá, že se na druhém břehu opět setká se ztracenou milovanou ženou“, čítame v doslove Zbyňka Černíka.
    
    		X
     Ingmar Bergman ani v posledných hodinách   života nepovedal  očakávané jednoznačné  slovo.
    Takže ako odkaz zostáva nám len jeho mlčanie. Ten pamätný, pokojný aj vzrušujúci obrázok, na ktorom ho vidíme: sediaceho na móle svojho milovaného azylového ostrova Fårö, zozadu, akoby nám ako hádanku ukazoval svoj chrbát. 
    Díva sa do mora ako do nekonečnosti, oddáva sa samote a mlčaniu –  tomu, na čo sám nemá slov. 
    Tomu mlčaniu, samote a nekonečnosti, o ktorých je v knihe Das Heilige písané, že sú tiež  cestami k numinóznemu, čiže posvätnému.
    U Rudolfa Ottu  numinózum sa rodí z tremenda a fascinosa, u Mircea Elliadeho je to sacrum, zrodené v opozícii k profánnemu.
     A to je ten prameň a základ, z čoho sa – aj nevedome – rodí náboženské a priori, ktoré sa nachádza  v rôznych podobách   viac alebo menej  v každom človeku.
    To iracionálne a priori, tú tillichovskú hlbinu bytia Ingmar Bergman svojimi filmami  netradične, aj rebelantsky objavoval a vyvolával – charizmou veľkého umelca, ktorou ho obdarovali vyššie možnosti. 
    
    OBSAH
    
    MALÝ SUBJEKTÍVNY  PROLÓG
    Iný ako iní
    Odkiaľ prichádza
    Za kulisy detstva a fary
    Filmový Dostojevskij
    
    NA CESTE K SEBE SAMÉMU
    Prvý šok a prvý mýtus
    Eloi, Eloi, lama sabachthani?
    Mlčanie Boha
    
    ZA KULISY ŽIVOTA A SMRTI
    Siedma pečať
    „Nerozumiem Ti“
    Cesta do Damašku
    Z hľadiska posledného súdu
    Existencialita baroka a našej doby
    
    TRI PODOBY LÁSKY
    Ako v zrkadle
    Hostia Večere Pánovej
    Mlčanie
    Chvíľa očakávania
    
    „NOVÁ OPTIKA“
    Hanba
    Šepoty a výkriky
    Polárna noc nad svetom?
    Persona
    Hodina vlkov
    Náruživosť
    Herečka číslo jedna
    Dve súkromné skepsy
    
    „CITOVÍ ANALFABETI“
    Scény zo života manželského
    Hry démonov
    Eros a Agapé
    
    ŠTYRI HORORY
    Sonáta odcudzenosti
    Tvárou v tvár
    Zo života bábok
    Tremendum – fascinosum – numinosum
    Hadie vajce
    
    POSLEDNÉ FILMY
    Fanny a Alexander
    Vážna pomalá skladba hraná
    „na rozlúčku“
    „Hľadanie strateného Boha“
    „Život po živote“
    
     ROZHOVOR NAMIESTO LISTU
    
    	Vážení, dovolím si  ponúknuť rozhovor, ktorý so mnou viedol básnik a redaktor Oleg Pastier. Ponúkam ho práve preto, že nadväzuje na mnohé, o ktorom sa tu dosiaľ hovorilo. 
    
     

    Písal si pekných pár rokov (a stále, dúfam, píšeš) o staršej slovenskej literatúre. Zasvätene, s dôkladnosťou, ktorá sa už dnes veľmi „nenosí“. Písal si o starom Martine, aký bol a už nebude. S príchodom jesene vyjde tvoja kniha o Ingmarovi Bergmanovi. Prečo práve o ňom? Čím ťa zaujal, čím ťa nadchol, čím prekvapil?

    Nečuduj sa - filmy Ingmara Bergmana patrili k najväčším zážitkom „mojich“ šesťdesiatych rokov, boli doslovným zjavením. Jeho filmy otvárali oči, pokračovali v tom, čo začiatkom šesťdesiatych rokov začalo objavené číslo melantrišských Listov venované existencializmu, První sešit o existencialismu od Václava Černého alebo český povojnový preklad Camusovho Cudzinca; ešte predtým Franz Kafka vo Světové literatuře a potom v knižnom vydaní Procesu (s pamätným doslovom Pavla Eisnera). Dovtedy zakazované ovocie chutilo najlepšie. Bergmanove filmy novou filmovou rečou objavovali v človeku akoby tú druhú, ešte nepoznanú, odvrátenú tvár mesiaca. Hovorili to, čo nijaký režisér u nás – a vari ani v cudzine – nehovoril: prinášali a prebúdzali dovtedy neznáme pocity, stavy, situácie, najmä tie hraničné existenciálne – od Siedmej pečate, prvom Bergmanovom filme, ktorý som uvidel. Dnes sa týmto, ale aj iným, Bergmanovým filmom podobným, komerčné televízie vyhýbajú. Ohlupovanie divákov celého sveta je ich nepísaným finančným programom. Z hnevu nad týmto stavom, ale aj v nostalgii za tým, čo bolo a sa nevracia, začal som hľadať a potom si prehrávať dévedéčka kedysi milovaných filmov – aj iných, nielen Bergmanových. Zistil som: stará láska nezhrdzavela! Nečuduj sa, že sa mi žiadalo zážitky z nich preniesť do slovnej podoby, aj keď nefilmársky, neodborne, tak trochu amatérsky, pre seba. Eseji je našťastie dovolené všetko, okrem klamstva, ako sa povedalo. Je tu však veľké a l e: „Bergmanorám“ je už dnes na svete celá bibliotéka, aj fonotéka. Opakovaniu a parafrázovaniu sa nedá vyhnúť, akoby už všetko bolo o ňom povedané. A predsa: „Naštěstí v tom jádro věci nespočívá,“ – píše a povzbudzuje zasvätená Stanislava Přádná – „odpovědí, proč Ingmar Bergman svým dílem oslovuje již několik generací, byť i s polemickým ohlasem, je jeho instinktivní zásah do nitra, kde se pravda díla potká s prožitou skutečností. A právě to je ta podstatná, neodvozená interpretace, která potvrzuje smysl díla i našich prožitků.“ Takže som sa i ja odhodlal vyplávať na šíre bergmanovské more. S tým, že z dlhej a súvislej plavby budú len kratšie a neveľmi súvisiace fragmenty – práve pre vydavateľstvo Fragment.

    Bergmanovo dielo nie je len filmárske, ale aj literárne. Mnohé jeho scenáre by „obstáli“ aj bez toho, že by ich režisér nakrútil; a režisérove spomienkové prózy môžeme pokojne čítať ako romány, i keď postavy sú reálne, nevyfabulované. Ako si ty čítal, ako ty čítaš Bergmana? Koľko filmového je v jeho textoch, koľko literárneho je v jeho filmoch?

    Je to tak ako vravíš, Bergman je výnimočný aj v tomto obojživelníctve. Dosť hovorí, že je najprekladanejším švédskym autorom; nie básnik, nie prozaik ani dramatik – ale filmový režisér – scenárista! Sú to zvláštne, veľmi zvláštne útvary, tie jeho scenáre či filmové poviedky. Niektoré sú len poviedkami, prózami bez uvádzania osôb, prehovory a repliky sa v nich uvádzajú nepriamou priamou rečou, iné aj s dialógmi, menami hercov a „autorskou rečou“ pre kameramana, hercov a možnú situáciu. Keby to boli iba pokyny alebo prosté inštruktáže! Často sú to nápady, návrhy alebo otázky, ale vyslovované tak literárne a sugestívne, že sú to apely a výzvy, ktoré majú inšpirovať, dôverné príhovory k hercom a čakajúcim možnostiam. A neraz vstupuje do textu sám autor: s otázkami aj pochybnosťami, reflexiami nad vlastným textom alebo jeho pokračovaním. („Neviem dobre, ako to mám vysvetliť. Dôležité je len, že všetko v tejto situácii pôsobí prirodzene, skutočne a predsa tajomne, v napätí“ – Šepoty a výkriky.) Jeho scenáre sú možno viac divadelné ako filmové, z viacerých jeho filmov, najmä tých „ostrovných“ alebo komorných, ktoré sú existenciálnymi „drámami v sklenenej guli“, dali by sa vytvoriť skvelé divadelné inscenácie. Dialóg v nich je emancipovaný ako v drámach antických, Ibsenových alebo povedzme Barčových. Vytvára onú Szondiho „absolutizáciu drámy“ – a tá výdatne prispieva na „metafyzickú redukciu“ jeho filmov. Kto číta texty a zároveň pozerá filmy, môže byť obohacovaný – nielen ich konfrontáciou, ale aj akýmsi novým filmom, ktorý sa mimovoľne skladá v jeho vnútri. A môže byť aj napálený, pretože pomýlený; nie všetko je nakrútené podľa scenárov. Čítanosť Bergmanových textov znásobuje aj literárna vybúsenosť a filozofickosť jeho dialógov. Hovorí sa o ňom, že je filozof filmu, tak ako Felini jeho básnikom. Skrátka, že má čo povedať, aj nezvyčajne a sugestívne to povedať, že sa stal hovorcom–filozofom človeka - nielen v dvadsiatom storočí, ale aj v tejto sprepadenej dobe. Koľko filmového je v jeho textoch, a koľko literárneho v jeho filmoch? To dosiaľ nepočítal, nedefinoval nik.

    Dosť často a naliehavo sa z rôznych strán ozývajú hlasy o filmovom, literárnom, výtvarnom, hudobnom kolapse. Povrchnosť, malicherné vŕtanie sa v nepodstatnom, tápanie a nenachádzanie zmyslu tvorby, nesústredenosť, nedôslednosť, absencia prísnosti a zodpovednosti k vytvorenému... Prečo je to tak? A ak je, dá sa s tým ešte niečo robiť?

    Je to presne tak, ale prečo je to tak? Odpoveď by si žiadala štúdiu alebo celú knihu. Takže len globálne – navyše subjektívne – odhady a dohady, intuície, tvrdenia bez dôvodov. Už sa písalo, že ide o krízu celej západnej, našej rodnej okcidentálnej kultúry – v širšom zmysle aj civilizácie. Predtým sa krízy riešili návratom k tomu, čo bolo, alebo pokračovaním v tom, čo sa prerušilo: dnes takejto možnosti niet. V našej Tatránii krízu ešte komplikujú dôsledky toho, z čoho sme vyšli, prakticky polstoročie neslobodného, čiže uhýbavého, falošného, neautentického myslenia, a takého istého osobného života v takej istej literatúre a kultúre. Výnimky sú, ale iba potvrdzujú pravidlo. Autor, ktorý v komunizme, najmä v desaťročiach normalizácie publikoval, bol sám sebe znejasnený a znehodnotený už vtedy: ústupky, pretvárka, taktizovanie, pachtenie po výhodách a honorároch – urobili z neho veľmi labilnú, neautentickú existenciu. Dnes nemá v sebe základ, niečo, čo by ho presviedčalo, integrovalo a dávalo krídla na nové tvorivé rozlety, dávalo jasné kritériá na vlastnú aj cudziu robotu. Uspokojuje sa s poloproduktmi-polovýsledkami, vlastne ani nemá síl na čosi podstatnejšie a rýdzejšie. Veľmi osihotení, na prstoch ruky spočítateľní zostali tí, ktorí nemelú z posledného, ktorých produkcia za komunizmu nevyčerpala ani nezdeformovala, a píšu autenticky, v slobodných podmienkach ďalej. Ale u ostatných, ako dobre vravíš, panuje „povrchnosť, malicherné vŕtanie sa v nepodstatnom, tápanie a nenachádzanie zmyslu tvorby, nesústredenosť, nedôslednosť, absencia prísnosti a zodpovednosti k vytvorenému“. Ale v tom má dlhé prsty aj celoeurópsky rozpad hodnôt, nielen naše blízke a milé komunistické Slovensko. Generácia, ktorá prišla do literatúry hneď po Novembri, prešla ešte komunistickými školami, a tie jej nedali nijaký humanistický, etický ani estetický základ; o náboženskom ani nehovoriac. Naučili ju len skepse, irónii, cynizmu a vnútornej prázdnote. Jej situáciu komplikuje nielen pád toho čo bolo, ale najmä to, čo prišlo po ňom: postmoderna. Kritériá sú nejasné a bez brehov, všetko je dovolené a uznané, neexistuje hierarchia hodnôt – nielen diel, ale aj ľudí – nejestvuje rozlišovanie hodnôt od pahodnôt, roboty od pseudoroboty, neživota od života v duchu a pravde. Vytratil sa aj osobný štýl; kedysi toho, čo písal si poznal po prvom odstavci – dnes? Akoby všetci chceli zostať v anonymite. A všetkých zavaľuje záplava nových informácií, nových kníh, kritérií a metód. Žijeme a tápeme v hmle bezradnosti, dezinformácií a chaosu a skepsy z toho všetkého. Sloboda myslenia, tvorenia aj chovania je bezbrehá – všetko môže byť, hocičo sa môže písať. Navyše každá skupina pestuje svoje partikulárne pragmatické záujmy; nie je to len antagonizmus dvoch utilitárnych kultúrnych táborov, ale aj dvoch ideológií; zasa nie ako slobodná tvorba, ale stále a do zblbnutia ideologizovanie. Všimol som si hneď po Novembri, ako mnohým – aj vzdelanejším – stačili slogany, zjednodušujúce odsudky a mienky, konvenčné hodnotenia, skrátka politické heslá; ako v literárnej kritike istá skupina nevzdelane, vypočítavo, snobsky presvedčená o svojej pravde, skloňovala aj skloňuje dogmy postmoderného katechizmu, iná staronového, najmä netvorivého nacionalizmu. Mnoho je právd a každá je legálna, slobodne šírená a tolerovaná. Ale skutočná, intelektom a svedomím tvrdo dolovaná pravda u dvier stále žobre; staré padlo a nové sa ešte nenarodilo. Možno že tento všeobecný kolaps dospeje k všeobecnej únave, nechuti a samovyčerpaniu, k všeobecnému vedomiu o nedostatočnosti, jednostrannosti a biedy toho všetkého, čo je; možnože z únavy a nudy z toho nasýtenia a presýtenia, zo všetkého toho neporiadku, z tých nejasností, chaosu a celého babylonu predsa len raz vzíde precitnutie, a ozvú sa nové potreby a túžby. Možno aj túžby po stratenej náboženskej celostnosti, po toľko opľúvanej duchovnej a estetickej harmónii, po rozbúranom svete istôt. Ale to je aj otázka príchodu alebo nepríchodu takých osobností, aké si mi vsugeroval v poslednej otázke .

    Krčméry kedysi kdesi napísal, že autor, tvorca by mal byť čistou syntézou mysliteľa, umelca a náboženskej osobnosti. Mne sa za Krčméryho uvažovaním akosi prirodzene pripomenul Bergman a jeho objemné filmárske dielo. Mýlim sa?

    Nemýliš sa, touto otázkou si dokonca dal aj odpoveď na moju otázku predošlú: kríza, úpadok, zmätok, bezvládie, babylon – vládnu dnes aj preto, že niet takýchto „trojjediných“ osobností. Tí dvaja majú naozaj spoločné to, čo tak pekne, ale i presne, priam geniálne povedal o iných Štefan Krčméry. Táto „trojjedinosť“ je v umení a kultúre podľa mňa sine qua non. Keď jedna zložka chýba, v diele i celom zjave autora čosi škrípe, odmocňuje ho, ba spochybňuje. Krčméry aj Bergman sú azda aj preto takí, akými ich vidíš, lebo majú za sebou či nesú si v sebe výchovu i vzdelanie kresťanskej fary. Všetko je tam nielen náboženskou, ale i estetickou výchovou: kázeň ako štylistický a rečnícky výkon, organ, chrámový spev, architektúra a výzdoba kostola, poézia duchovných, najmä tých starších a barokových piesní – všetko vytvára symbiózu umenia a náboženstva. A mysliteľ, filozof? Krčméry mal v otcovej knižnici knihy privezené zo štúdií z Nemecka: Hegla, Kanta, Herdera, Fichteho, Schellinga, týchto idealistických protestantských filozofov – zasvietia občas i z jeho textov. A keby nebol poznal Bergsona – hoci už predtým mal zažitého Nietzscheho a Schopenhauera - nestal by sa tým, čím bol: veľkolepým programátorom, kritikom i harmonizátorom takého formátu, v podstate filozofom-básnikom slovenskej kultúry, ba celého slovenského života. Bergman zas bez severskej kierkegaardovskej tradície – nie hromada, jednotlivec je pravdou, bez kritiky poštátnenej cirkvi, bez vnútorného sporu „herca a kňaza“, čiže sporu človeka estetického s náboženským a i. - možno i bez mystického Swedenborga – a najmä bez svojho Nietzscheho, ktorého v mladosti čítal a napodobňoval - ale aj bez existencialistov a predexistencialistov, ktorých hry inscenoval, nebol by tým, čím sa pre svet stal: existenciálnym filozofom filmu, existenciálnym filmovým hovorcom moderného človeka. To iste neznamená, že takéto zjavy s trojjedinou charizmou sa môžu zrodiť a vychovať len na kresťanských farách. Aj z pohyblivého, pomedzi prsty unikajúceho postmoderného piesku sa môžu sami, vlastnou mohúcnosťou vybudovať či sebastvoriť takéto trojjediné zjavy. Niet kríz kultúry, sú iba krízy osobností a charakterov, ako sa dávno povedalo. Krčméryho vízia autora tvorcu ako mysliteľa, umelca a náboženskej osobnosti – ale s „čistou syntézou“! – je vlastne na Slovensku nezbadaným a neuskutočňovaným personalizmom. Najmä však tým, o čo dnes zvrchovane, životne, ba osudovo ide: aby tu boli skutočné, nie mediálne osobnosti a charaktery, aby sme konečne vyšli z tejto kultúrnej agónie, z tejto zatratenej, akoby predsmrtnej krízy. No predpokladá to predovšetkým charaktery. Tá „čistá syntéza“ znamená totiž charakter.

Listy zo starého dvora

  • 
    
    

    VÁŽENÍ ČITATELIA, prečo práve listy? A práve zo starého dvora? List je žáner veľmi liberálny a každému novému individuálnemu úmyslu doširoka otvorený, dožičené mu je niesť významy existenciálnejšie a zároveň subtílnejšie aj bezprostrednejšie ako novela alebo román; Kazimierz Brandys v Listoch pani Z. ma o tom kedysi sugestívne presvedčil. Dávno existujú aj romány v listoch, takú ambíciu však táto osobná knižka nevlastní. Chce sa len v dôvere prihovárať čitateľovi, ktorého síce nepozná, no jeho dobrú vôľu predpokladá, takže občas hovorí aj akcentovane a nástojčivo: v presvedčení, že ide aj o naše veci spoločné, tie čo visia boľavé a neriešené vo vzduchu a môžu sa premeniť na náš ešte nezávideniahodnejší osud. Prečo zo starého dvora? Na staré kolená vrátil som sa do rodného domu a dvora, do kraja, z ktorého som vyšiel: z tohto územia ako východiskového som uvidel našu prítomnosť a minulosť, rodnú lokalitu aj nerodnú globalitu v nečakaných rozporoch a svároch, a poučenia z nich nie sú veru veselé. Odtiaľto vidím aj prejdenú životnú cestu súvislejšie a celistvejšie, najmä však to, čo na nej nemalo zanikať, ale trvať. Takže celkom prirodzene vynára sa aj spomienka na Kulhavého poutníka Josefa Čapka, na ten jeho ťažko definovateľný útvar, jeho „zádumčivé mumlání“, ktoré mu dovolilo hovoriť veci v iných jeho knihách nevysloviteľné: najmä tie o stretnutí s vlastnou dušou, čiže s vlastnou osobnosťou, o magickom nad nami aj v nás, ktoré sa volá čas, o hľadaní domova v labyrinte sveta – na ceste „z této tak důvěrné marnosti do neznámé ciziny věčna“. Takže to budú nielen listy, ale aj akoby listy, pretože písané spôsobom rôznorakým a o všetkom možnom, hoci v nádeji, že stále o tom podstatnom; navyše vysielané adresátom bez adresy, čiže všetkým vám aj nikomu. A možno len mne samému: chceli odľahčovať aj mojej samote a podať správu ako sa jej darí. RODNÉ HORY – NERODNÁ MINULOSŤ VÁŽENÍ NEZNÁMI, vkročme do toho bez okolkov, in medias res: Tridsiateho júna roku druhého s tromi nulami vybral som sa zo svojej samoty na bicykli na valné zhromaždenie Spolku bývalých urbarialistov, dnešného „pozemkového spoločenstva“. Práve vstalo zo zašlého času a malo stretnutie na Kaplne na začiatku Kantorskej doliny nad Sklabinským Podzámkom. Sedeli sme teda v to slnečné sobotné predpoludnie na Kaplne, pri prespevujúcom Kantorskom jarku, čistučkom a nesprznenom ako kedysi tieto hory; takom priehľadnom a zdravom, že sa z neho dodnes dá piť; tak ako z neho píjali moji predkovia, keď v júli, medzi senami a žatvou, chodili sem „hotoviť drevo na zimu“. Sedeli sme, niekoľko desiatok urbárnikov-urbarialistov, na čerstvo narezaných doskách položených na šútrikoch z kmeňov: nádherne, čiže nebratislavsky to rozvoniavalo živicou a dravo, až do vnútorností rozpáranou svrčinou. Díval som sa oproti na trčiacu Katovu skalu, z jednej strany na jej nevľúdnu, akoby vskutku katovskú tvár; a zo stáročných diaľok priam počul desivé výkriky zhadzovaných obetí; v nechcených asociáciách videl aj množstvo na kašu rozdrúzganých tiel, neforemných hŕb krvavej pariacej sa hmoty. Nie sú tie telá zahrabané kdesi tu pod Katovou skalou? Ne­dvíhajú sa z hrobov za mesačných splnov, nekvília nárekmi, aby ich počuli aspoň mesiac a hviezdy? Tu pod Katovou skalou si postavil dom-chatu výtvarník Robert Brož, autor obálok a upravovateľ mojej staromartinskej trilógie. V blízkosti tých mŕtvych, možno ešte z keltských, predslovanských čias. Ktovie či tiež nenačúva ich výkrikom? Lebo vedľa – asi na dva kilometre – na Sklabinskom hrade dejú sa občas javy-výjavy podivné, neslýchané. Istý český turista rozprával na ČT 2, že keď v búrke s trieskajúcimi hromami nocovali na nádvorí tohto hradu, on i jeho priatelia v úžase počúvali v neznámych jazykoch bojové pokriky aj predsmrtné výkriky, nárazy a buchoty zbraní, videli a počuli praskať plamene, videli mihať sa postavy: v jednom goticky lomenom vchode zavrávorala postava s kapucňou, s rozhodenými rukami volajúc o pomoc či zľutovanie. A boli vraj radi, keď sa rozbrieždilo a všetko nočné a mátožné bolo preč. Je to zvláštne: nijaká energia sa nestráca, ako učí zákon o zachovaní energie, iba mení podoby. Čo ak je fyzikálne, vedecky celkom možné, že isté zloženie pôdy, zároveň určité búrkové ovzdušie zosilnené nabitou elektrinou z bleskov a rachotu hromov – elektromagneticky vyvolalo, vrátilo obrazy a zvuky, ktoré sa kedysi udiali na tomto mieste? A keď platí zákon o zachovaní hmoty a energie, neplatí aj zákon o zachovaní energie a spravodlivosti mravnej? Čo ak aj obete tohto ukrutného miesta sa vracajú a volajú, dožadujú sa cez platné zákony hmoty nielen vypočutia, ale i odplaty, satisfakcie, jednoducho: nezrušiteľnej spravodlivosti? Možno sedíme poblíž magického miesta, na ktoré sa vracajú, na ktorom sa zrážajú a možno aj víria časy... Vedľa v Sklabinskej doline je skalisko, ktoré sa volá Havran – a havran bol (v Liptove Havránok) mýtický vták starých Keltov, ktorí tu na okolí zanechali po sebe viditeľné stopy: v pololavórovitých tvaroch na sever otvorených povrchových baní, v mnohých kopcoch a vyvýšeninách s viditeľne umelými zásahmi do svojej terénnej podoby; zanechali aj stopy keltských lokalít v názvoch: Borghi, Dúnovo, Chrip, Fatra, Kľak atď. Magické miesto... A už sa hlásia starí dobrí známi: mýtus, navracajúce sa spomienky, súvislá pamäť, tá hlbočina vo mne, to nekonečné podvedomie ako celistvý, nerozkrájaný, nie mŕtvy kalendárny, ale kdesi vo mne živý a žijúci, trvajúci, v nestrážených chvíľach vyvierajúci prameň, ako z podzemia útočiaci, vnucujúci sa čas. Aj vy si na čosi také spomínate? Ani som ho nemusel hľadať: ten svoj „stratený“ či podzemný a len môj vlastný čas; iba zdanlivo Proustov, ale aj môj – mon temps retrouvé! – sám priletel ku mne! Najprv sa nenápadne okolo mňa obšmietal, šimral čosi nezrozumiteľné, nesmelo obskakoval okolo, potom do mňa bezočivo narazil – a napokon či zrazu: vrazil zopár úderov. Leto štyridsiateho štvrtého minulého storočia: otcov priateľ, ruský emigrant Vladimír Jeršov, francúzski a ruskí partizáni, doštenáky plné potravín smerujúce do Kantorskej doliny, šikmo nasadené barety, Marseillaisa! Pach pušného prachu, náboje, granáty, zbrane, bojová trma-vrma, evakuácia, zmätok, očakávanie, strach, neistota, úzkosti. Začiatok toho, v čom sme potom žili aj na čo sme doplatili v ďalších štyridsiatich rokoch. Prečo tu v Povstaní nemohol byť len kapitán Lannurien so svojimi Francúzmi, namiesto voľákeho – údajného nadporučíka – Veličku? Francúzsky vzdelanec, nie vypustený kriminálnik, ruský parašutista bez hodnosti, s úlohami diverzanta, ktorý si – aby sa vyrovnal Viliamovi Žingorovi? – sám určil nadporučícku hodnosť? Prečo išiel Viliam Žingor za zhodeným Veličkom až z Turca na Prašivú? Veličko ani nevedel, kto je Žingor! A predsa on, vtedy nadporučík Žingor, pripravoval a organizoval Povstanie v Turci, poldruha roka pred Veličkom! Ten len dva-tri týždne pred vypuknutím Povstania parašutoval nad slovenským územím – aj to zablúdil: padákom spadol nad Liptovskou Osadou! S úlohou aj materiálom nie organizovať a vyvolať národné povstanie, ale robiť na strednom Slovensku záškodníctvo, diverzie: vyhadzovať mosty a tunely, rabovať kaštiele, vraždiť v Turci nevinných starých nemeckých osadníkov. Neprišiel so slovenskými peniazmi, ale s nemeckými markami; pred odletom ani nevedel – nesmel vedieť – do akej krajiny ide! Tu, pri tejto horárni na Kaplne, ako mi hovoril svedok, hádzal do ohňa poldruha milióna mariek falšovaných v Sovietskom zväze! Bol by išiel Turiec za Veličkom? Alebo slovenský národ? Smiešna, nemožná predstava. Za Žingorom hej. Žingor teda nemal – ani nemusel – ísť za Veličkom, nemal si doviesť do Sklabine protivníka-hada, ktorý ho čo nevidieť preľstil a odstavil! Tou cestou za Veličkom sa vlastne začala Žingorova tragédia... Zapracoval planý, nereálny mýtus slovanstva, toho obrovitého, mocného, vo víziách mesiášskeho Ruska? Potreba vojenskej a sanitárnej pomoci? Či aj to, že Žingor nemal vysielačku a Veličko ňou vybavený bol, mal rádiotelegrafické spojenie s hlavným partizánskym štábom v Kyjeve? Veličko s Kyjevom – nie Žingor s Lannurienom. Beneš, ktorý naplánoval Heydrichov atentát, aby svet vedel o Čechoch, asi nemal záujem, aby svet vedel o Turci a Slovákoch: Londýn vysielačku v Turci nezabezpečil. Takže na Kaplne tento čas znovunájdený – je iba časom neskutočným a tragickým. Aj povstanie, ktoré malo spojiť a sceliť národ, ho rozdvojilo, rozhádzalo, doteraz do jedného vreca neutriaslo! Zásluhou povstania sme sa stali víťazným národom. Ale Maďari, porazený národ, protinacistické povstanie nemali, a po vojne obišli tak ako my, ak aj nie lepšie ako my. Skáčem z urbáru k Francúzom a od nich k Rusom, od Katovej skaly ku katanskej skale národa. Storočia sme boli kultúrnym a živým článkom Západu – a zrazu sme sa mali stať duchovnými občanmi Východu. Presnejšie: Ázie. V žilách Ruska prúdi, hovoril Gorkij, „lenivá krv Ázie“. Nielen lenivá, čiže neaktivistická: aj iracionálna, anarchistická, podlízavo poddanská, holubičia – a zároveň krutá; viac ženská ako mužská, dodal by Berďajev. A tak na povstaleckom území nezrážali sa vtedy len zbrane: už vtedy išlo o stretnutie, o zrážku dvoch koncepcií, dvoch kultúr ako dvoch svetov! Už vtedy išlo o zrážku a prestíž Východu a Západu, Ázie a európskeho Occidentu na našom území. O zrážku dvoch antagonistických mocností. Jeden múdry hneď po vojne vedel, že ide „o základní princip duchovního a mravního života“, že „sama koncepce civilizace je ve hře“. Že rímska civilitas a kresťanská charitas sú európskym aj naším národným základom aj obsahom našej humanity. A že tento „křesťanský univerzalismus, aktivistický a brzo racionalistický, nás velmi záhy spolu s ostatní Evropou diferencuje od Východu, kvietistického, mystického a partikularistického“. A že je založený „na úctě k principům obecným a neosobním a na respektu osobnosti, autonomní a tvůrčí svobodě“. Ste občanmi, teda aj trpiteľmi tohto územia a jeho osudu: spomeňte si ešte na slová toho istého z roku 1946: ak nás totiž Západ „vytvořil, utvrdil, dovedl k poznání naší vlastní duchovní podstaty i našich historických úloh“ – vytrhnutie z tohto rodného duchovného a mravného spoločenstva, vžitého, ustáleného a potvrdeného storočiami by mohlo znamenať otrasenie národom „v samých jeho nejhlubších mravních základech“! Vzdanie sa tisícročnej duchovnej podstaty mohlo by znamenať vzdať sa samého seba – čo sa takmer, takmer aj stalo. Isteže, aj vývin ostatného sveta sa rozkolísal, schaotičtel. Ale u nás to západné, univerzálne a kresťanské sa potom štyridsať rokov popieralo; myslenie a život prúdiaci v tisícročných západných civilizačných a kultúrnych riečištiach narušený a vyvrátený vo svojich všetko určujúcich a podopierajúcich základoch! Dôsledky? Najstrašnejšie budú – predpovedal ten istý – dôsledky ako problémy a bolesti mravné. A tie sú príčinami všetkého toho nečakaného, zradného a rozkladného, v čom sa dnes, v postkomunistickom štáte nachádzame. Kam som to zablúdil? Sedím predsa na voňajúcej doske na Kaplne, zopár krokov odo mňa žblnkoce jarok, v ktorom môžeš všetky skalky prečítať, z reproduktorov sa rozlieha náladovka, akási country music, a ja sa rozhliadam po tvárach: okolo mňa sedia známi, neznámi, aj poloznámi podielnici martinského urbáru, medzi nimi moja bližšia i ďalšia rodina, starí, starí obyvatelia Martina i okolia, potomkovia meštianskych alebo zemianskych rodín. Z viacerých tvárí vystupujú tváre staršie, z ktorých sú tieto novšie ako odliate; dávne tváre, na ktoré sa ešte viem rozpamätať: aj tváre, ktoré mi pred očami len hmlisto poskakujú. Tváre vo väčšine ušľachtilé: dlhé storočia sa v nich formovalo racionálne, citové aj vôľové úsilie zachovať a zveľadiť zdedený majetok, a neklesať pod ním, ale rásť. Rásť alebo aspoň udržiavať sa – aj mravne, lebo dobrá povesť, udržovaná predkami a ich potomkami, je dôvera a cena, ktoré vyskočia pri každom mene, je to hodnota záručná a najspoľahlivejšia. Rod, ktorý to v celých generáciách dokázal, má výsledky svojho úsilia v črtách potomkov priam napísané. Lebo črty tváre sa neskladajú len zo zdedených naturálnych génov či DNA, ale aj z úsilia, pridanej hodnoty jednotlivca, toho, čo svojím životom vyvinul. Takže sa cítim – nesmejte sa mi – ako na voľaktorej strane svojej staromartinskej trilógie. Aj tento urbár založili po veľkolepom geste Márie Terézie: martinskí mešťania aj zemani z okolitých dedín sa ním zabezpečovali proti lesnej či drevnej presile turčianskych Révaiovcov, Justhovcov, Ňáriovcov a tak ďalej. Bohatší zemani z podhorských dedín mali vlastné hory – desať aj desaťkrát toľko jutár – ale títo, bližšie k Martinu ako k horám, boli zväčša odkázaní na urbár alebo mestské hory: remeselnícke, protirévaiovské mesto Martin muselo mať aj svoje vlastné nezávislé hory! Tak, tak. Prudko počujem búchať tepnu času, učenejšie rečeno kontinuitu, pretekajúcu cez tieto tváre i cez tieto na štyridsať rokov ukradnuté a zhumpľované, no akousi milosťou dejín zachované, prinavrátené hory. Vracia sa mi a silnie aj vedomie o úsilí a morálke predkov; aj tu v týchto ľuďoch sa uvedomuje a utužuje dobrá vôľa dobrovoľne zoskupeného spoločenstva tých, čo väčším-menším počtom účastín vlastnia spoločných dvetisíc hektárov hôr. A vidíš, že sa tu uvažuje, hovorí aj pracuje zodpovednejšie, s akýmsi cudným, ale prítomným a živým citom k týmto horám: k veterným kalamitám, čo povyvracali na stá kmeňov, k zákernej činnosti lykožrúta alebo kôrovca, k odvozu guľatiny alebo osadzovaniu nových porastov. Toto je naozajstné, pretože dobrovoľné a tým aj zodpovedné „družstevníčenie“: na starých domácich základoch znovu domáce, ale nové. Nie JRD, ani PD, ale – urbár! Cena dreva pre účastinárov podstatne nižšia ako pre cudzích. Takisto výška poplatku za miesto na chatku, včelín alebo poľovnícky revír. Vidíš, naozaj vidíš, že všetkým na všetkom životne, existenčne záleží; nie ako v násilne zbúchaných komunistických a postkomunistických družstvách. A počuješ, čo nikde inde nepočuješ: „Našou úlohou je zveľaďovať majetok našich predkov!“ – To sa v akciových spoločnostiach nepovie, také slová v nijakej eseročke nepadnú: novodobí zbohatlíci a privatizéri nemajú takýchto predkov! Takže nemajú ani morálku – lebo tá, keď zaväzuje, na niečo aj nadväzuje. Morálku rodí súvislá pamäť, kontinuita! Padli slová: „poľovnícky revír“ – a už, už sme pri tom! Asi viete, čo je bergsonovské durée, čiže trvanie. Čas súvislý a stále živý, pretekajúci tebou ako rieka. Stále nový a nepredvídaný, stále sa pohybujúci a meniaci, čiže aj tvoriaci – ale nesúci so sebou a v sebe všetky svoje vody od prameňa po ústie. Na ktoromkoľvek mieste do tej rieky vstúpiš, obmyjú ťa všetky, od prameňa až po tvoje miesto priplavené vody. Zároveň narastá ten čas a tvorí sám seba, čiže teba, ide, valí sa ako snehová guľa dolu svahom, čoraz väčšia a väčšia, no zároveň či súčasne, nesúca a obsahujúca v sebe všetok sneh nazbieraný od prvej vločky až po to miesto a chvíľu, kde stojíš. – Tak nejako to tvrdí Monsieur Bergson. Ale aké môže byť v slovenskom rozvedení, aké nečakané, nevypočítateľné a bezočivé, aké vlastne absurdné a hlúpe môže byť durée práve v malebnej Kantorskej doline – na to jeden osobný príspevok. Spomedzi známych, menej známych i vôbec neznámych, ale čímsi predpokladaným spriaznených tvárí stmavela mi v očiach jedna, hoci sa pod ňou v slnku belela biela košeľa. Dívam sa, hľadím, pozerám – a nechcem veriť očiam. On že by bol v starodávnom urbári, tento privandrovalec, bigotný komunista, dogmatický sekerník? On že by patril do tohto spoločenstva predsa len starých, minulosťou vybraných urbárnikov? To nemôže byť pravda! A pozrime ho, ako sa vekom približuje tvár nositeľa k jeho vlastnej podstate: zlá a vášne, ktoré páchala, materiálne pudy a zloba, čo ju ovládali, čo ňou lomcovali – vyrazili sa ako matno-jasná pečať na mieste predsa len najzradnejšom: na tvári. Líca akési oduté, koža podliata prestarnutým tukom, nos zakrivený ako zobák dravého, ale už vypĺznutého vtáka. Tváre niekedy klamú – ale tentoraz nie! Pocítil môj pohľad. Sprava dozadu sa pomaly obzrel. Aj on sa zadíval na mňa. Neuhýbam pohľadom, dívam sa mu rovno do očí. Tie oči: bezvýrazné jamky s pustatinou ničoho na ich dne. Ale, aha, zrazu sa oči sklápajú a rýchlo odvracajú odo mňa. Takže vlastne rozpamätúva sa aj on. Ale aký to bol pohľad! Záujem pomiešaný s drzou zvedavosťou. Prítomnosť s minulosťou. Ľahostajnosť s opatrnosťou, bezočivosť so zábleskom ustrašenia. Asi sa už predtým čosi o mne dozvedel. O mne terajšom, nie vtedajšom. Čítal podľa všetkého, alebo počul o mojom seriáli v okresných novinách o meste mojej mladosti. Kádrovník vo fabrike rokov 1953 – 1954, potom okresný tajomník strany. Veľký boľševický sekerník. Karierista. A potom? Z moci úradu prideľoval aj – stavebné pozemky. A mal potom akési techtle-mechtle. Veď štát – to sme my, to jest aj ja! Prečo by som ja, Konrád Vrtílek, nemohol byť aspoň v tomto meste tým, čo kedysi akýsi Ľudovít XIV. v Paríži? Som komunista. A kto je viac? Veď komunisti, povedal náš generalissimus, „sme ľudia zvláštneho razenia“. Súdruh Vrtílek nebol vo fabrike len kádrovníkom, bol aj veliteľom závodnej milície: pred VOSR a 1. májom chodil v montérkovej uniforme s revolverom za pásom. Streľba mu asi veľmi zachutila – odvtedy je poľovník. Keď som po dvojročnom pobyte vo výrobe vyslovil žiadosť ísť nazad do školy – lebo ako sa povedalo, poslali ma „na preškolenie medzi robotnícku triedu“ – on, všemocný kádrovník a ozbrojený veliteľ, dal mi prihlášku do baní. „Uhlie, súdruh, je naše zlato. Keď sa po roku z baní vrátite, budem vás odporúčať do školy.“ Zapamätal som si tie slová, okrem nich ešte iné nezabudnuteľné. Napríklad keď som vynášal náklad po schodoch a Všemocného som si dáko nevšimol, zabudol ho pozdraviť, on sa dôrazne ozval: „Súdruh, aspoň sa pozdravte!“ Pravdepodobne z neho zahlaholil komplex proletárskeho chlapca, premietnutý do moci a samoľúbosti: ukázať vrch, vládnucu zvrchovanosť tomuto synovi triedneho nepriateľa, ktorému je málo manuálna práca, chcel by pokračovať na gymnáziu a byť múdrejším ako on! Aj z komplexov sa rodila triedna nenávisť: ctižiadosť a moc vládnuť, ovládať druhých a bezmocných: ctižiadosť nedokladaná schopnosťami ani prácou, iba ak triednym pôvodom a tým veliteľským revolverom za pásom. Boli v jeho pohľade výčitky? Kdeže. Skôr prázdnota. Jednoznačnosť? Nie: neurčitá hmla. Tak trochu tuposť, možno ľahostajnosť. Svedomie? Nehýbe sa. Alebo ho niet. Oči: nepohyblivá, mŕtva hladina močiara. Teda aj necitlivosť. Tak asi. Ale zároveň: precitlivenosť na seba. Presnejšie: neistota, obavy: veď tento čudák, čo sa mi tu ako z pekla vynoril, môže o mne čosi vypovedať. Môže o mne aj v okresných novinách čosi napísať, skrátka: môže sa mi pomstiť! Vyškriabal sa z podzemia, do ktorého som ho posielal. Potom ma už prázdny pohľad dôsledne obchádza, za celý zvyšný čas sa priamo do mojich očú nepozrie. Od funkcionárov „lesného spoločenstva“ som sa dozvedel, že súdruh Vrtílek, kým ho ešte hladkal komunistický režim, chodil s lekármi, okresnými potentátmi a veľsúdruhmi do týchto hôr na poľovačku. A že sa mu streľba zaľúbila a nevie si od nej odvyknúť. Aj keď už nie je veliteľom milície. Ale keď sa po revolúcii karty obrátili a vyšlo najavo, že tieto hory v Kantore sú urbárske a patria súkromníkom, nie štátu, súdruh Vrtílek upadol do dilemy. Nevedel sa, ani sa nechcel zriecť tohto „panského“ športu či zabíjačského pôžitku, aj keď už nebol veľkým pánom a noví páni ho neveľmi brali medzi seba. Ale čože? Mal, ako majú na celom Slovensku všetci kolaboranti a komunistickí papaláši svojich kamarátov, svojich pusipajtášov, keď už nie iných, aspoň tých z mokrej štvrte. Alebo, alebo: tých, ktorým predtým oni z moci funkcionárskej čosi dohodili. A tak tí, ktorým kedysi on, teraz oni „pomohli“ jemu. Mohol si kúpiť 1,5, slovom jeden a pol podielu za smiešnu, viac ako kamarátsku cenu: podiel za 5 000 Sk. Aby mohol ďalej zabíjať zver v týchto urbariálnych horách. Lacný, smiešne lacný – a nemorálny – tento postkomunistický vstup do hlboko predkomunistického urbáru. Zrazu vstúpil celkom rád medzi ľudí, ktorým ich právo vlastniť tieto podiely kedysi sám spoluupieral. Vstup človeka, ktorý popieral práva tým, medzi ktorých teraz lacno a bezbolestne vošiel. Do spoločenstva tých, ktorých hory štyridsať rokov vykrádali a humpľovali práve tí a takí, ako bol on, súdruh kádrovník, veliteľ milície a okresný tajomník KSS a ešte kdesi-čosi, tento privandrovalec, Konrád Vrtílek. „To ste nemali urobiť!“ povedal som urbariálnemu funkcionárovi, potomkovi chýrneho martinského rodu. „Nemali ste už z mravných dôvodov. Ešte aj v zdedených horách sa budem musieť dívať na tohto zloducha. Aj tento čistý kantorský vzduch mi od neho zapácha.“ Funkcionár pokrčil plecami. A v tom pokrčení som uvidel celé dnešné bezvládne, kompromisnícke a perverzné Slovensko. Ako na Slovensku, ani v Turci sa v týchto veciach nič nezmenilo! Musí to tak byť? Môže a nemusí. Nové síce vzniká zo starého, ktoré mu predchádzalo, naša prítomnosť je z látky, ktorú nahromadila a do našej chvíle doplavila minulosť. Lenže budúcnosť – aj to hovorí Bergson – vzniká aj prispením a z vôle našej slobody, vzniká i našou mravnou energiou, naším zásahom: možným prehodnotením alebo aj porazením toho zlého, čo bolo v starom. Ale to sa už volá zločin, vina a trest – ľútosť, pokánie, katarzia, očista. A to sú neviditeľné, hmotne, finančne, hospodársky nemerateľné, ale o našej budúcnosti rozhodujúce činy mravnej slobody. Ani dobrovoľná, ani násilná očista sa u nás neurobila. Katarzia v postkomunistickej spoločnosti nenastala. Hnisavý, páchnuci, zákerný a stále boliaci, traumatický stržeň sa nevytlačil. Len sa odkladal a odkladal – až stvrdol a odležal sa. A už sa asi nebude dať vytlačiť. Ten hnis a hnus, ten smrad a perverzita zostávajú tu, medzi nami aj v nás, a budeme ich dýchať ako každodenne otrávený vzduch, aj chorieť z neho zákerne ako z nevideného kyslého dažďa. Revolúcia – a nežná? Už v názve je podvod a ľstivý úmysel. Nijaká idealita, nijaká nezištnosť a humanita, ale pragmatika – len účelová hra veľmocí, tajná dohoda ich tajných služieb! Tie určili náš ďalší, aj tento dnešný osud. Tajní ľstiví muži, ktorým sa nič nestalo, ktorí len pokračujú vo svojom diele: zatajení v našom hospodárstve, v politike aj kultúre, dokonca v cirkvách, len čo je pravda. Tajní muži, mŕtvi aj živí, evidovaní aj skartovaní vo zväzkoch ŠtB. NANÚTENÉ TRVANIE KEĎ SOM POTOM, zasa na bicykli, už zväčša dolu svahom, ubiehal od Kaplny popod Katovu skalu, cez Podzámok, cez Prieslop dolu k Sklabini, údolím ako úzky priesmyk medzi Hradišťom a Dianišé hájom v Záborí, ako vietor preletúvala mi hlavou prahistória tohto kraja. Tu, v tejto ani nie stometrovej úžine, prebiehali podľa všetkého kedysi najtvrdšie boje o dobytie kraja: kto sa dostal pomedzi Hradište a Dianišé háj do Sklabine, a potom cez Prieslop na Sklabinský hrad, bol nielen pánom celého Turca, ale mal otvorenú cestu aj na Oravu a Spiš. Tak azda prichádzali už Kelti, po nich Rimania – po oboch našli sa stopy – potom Slovania a naostatok v 11. storočí staromaďarská jazda. Sklabiňa bola Sclouna, od Sclavenov, čiže otrokov-Slávov. Takže tu podľa Branislava Varsika pravdepodobne najdlhšie odolávali Maďarom zvyšky veľkomoravských vojsk, možno najdlhšie na Slovensku, lebo turčianskej kotline ešte asi stopäťdesiat rokov po páde Veľkej Moravy vládol z Vyšehradu mocný a slobodný rod Diviackych. Od križovatky sklabinsko-jasensko-záborskej spúšťam sa k Svätej Heleni, na bicykli ani pedálom nezakrútim – nechám sa niesť svahom, preletujúcim časom aj odvekými letnými arómami Turca: mámivým senom a zostrmovanou ďatelinou, dozrievajúcim obilím aj kvetenstvom, tuhou vôňou obrovských lopúchov aj bylín, ktoré najlepšie poznali dávni turčianski olejkári. Hlavou mi preletujú, priam zo zásvetia svetielkujú pradávni a záhadní Kelti, ako tu dobývali rudu, kovali z nej nástroje a zbrane, vypaľovali v peciach hlinené nádoby – ako tu kdesi pod vrchom Kováčovo podkúvali kone, reparovali vozy a obchodovali s kožušinami, kovovými aj hlinenými výrobkami, údeným syrom a mäsom aj živými zvieratmi. S cudzími obchodníkmi, ktorí prechádzali celým Turcom po Via magne spájajúcej Adriu s Baltom. Horami uzavretý Turiec bol medzinárodným územím, možno aj so znalosťami cudzích jazykov. Ako zo zásvetia videl som v duchu prvých íroškótskych misionárov sťa svetelných duchov, ktorí už trištvrte storočia pred Cyrilom a Metodom prichádzali sem zo svojho strediska v Salzburgu učiť keltsko-slovanských usadlíkov novému náboženstvu. Ako asi znel prvý Otčenáš v tomto kraji? Keltština premiešaná s praslovančinou? Slovanskí novousadlíci, krvou i jazykom pomiešaní so starousadlíkmi Keltmi, íroškótskym, teda keltským misionárom azda ešte rozumeli. Ale veď, opakoval som si, letiac na bicykli územím aj časom, toto je pravé durée, skutočné trvanie tohto kraja, tu narodené aj súvisle a predlho, stáročia pokračujúce, toto je skutočné Fernandovo Braudelovo longue durée, aj moje, ktoré sa tu v jednom kuse ťahalo – až po komunizmus. Ten ho prerušil, ten ho zrušil! A strašne sa mi chcelo žiť v tomto starom, pôvodnom, autentickom, v tom dlhom trvaní, ťahať ho v sebe, žiť a vyžívať sa v ňom bez prerušenia. A zabudnúť, vyhodiť zo seba, nie, zavraždiť to násilnícky prilepené krátke durée, to netrvalé trvanie, čo po prerušení toho nášho pôvodného a dlhého tu panovalo štyri desaťročia. Spáchať v sebe atentát na toho krutého samovládcu, ktorý k nám prišiel z Ázie a chcel sa tu rozťahovať vari naveky. Vyhodiť zo seba voľákeho Vrtílka, voľákeho Lenina a Stalina, voľáky „víťazný február“ alebo príchod „bratských armád“, voľákeho Husáka-Rusáka, skrátka celú „minulosť jednej ilúzie“, ako ju predstavil François Furet. A strašne sa mi chcelo prestať byť bergsonovcom; najradšej by som vyvracal všetko, čo som o durée sám písal a vyznával, lebo – hoci krátke, ale kruté – komunistické durée nebolo nami a mnou, čiže našou voliacou slobodou zvolené, nerozhodli sme o ňom my: nebolo teda ani naše. Bolo cudzie, neautentické. Niekto nás uvrhol nie do slobody, ale do zakliatia. Zo slobody urobil fatalitu, a tá pokračuje doteraz. Chcelo sa mi zastaviť prúdiacu rieku času a namiesto tých štyridsiatich rokov urobiť v nej priehradu, akúsi hať, kde by čas-voda stála, hnila aj páchla, ale za štyri desaťročia sa aj vysušila, zmizla. Ako do hrudy syra chcel som vyvŕtať dieru do tej obrovskej snehovej gule, urobiť v nej vzduchovočasovú bublinu, uzavrieť ju a zamurovať! Nech sa snehová guľa rúti potom dolu svahom času ďalej – no bez tej štyridsaťročnej vločky! SNY A KONČINY NEKONEČNA ČO MYSLÍTE, podarilo sa? Veru, nepodarilo sa nič. Nepodarilo sa na tej rieke ani vystavať priehradu, aby sa prerušil jej tok, aby sa voda času zastavila a vysušila, zmizla. Ani vo veľkej guli som nič nevydlabal – rúti sa rovnaká dolu svahom času naďalej, so všetkým snehom, čo sa na ňu nalepil. To preto, lebo „náklad minulosti“ si nosíme stále v sebe, čiže so sebou; a tak „přítomnost je v každém tvém okamžiku ,obalena minulostí’“ – celkom tak, ako to dokazuje Proustov Swann – a to nielen onou „madlenkou“: na konci dlhočizného diela zisťuje, „že tato minulost je to, co v pravém slova smyslu existuje, že minulost má právě takový – ne-li důležitější – ontologický statut jako přítomnost a že individuální povaha subjektu není tvořena ničím jiným než těmi vrstvami minulých obrazů. Není možné odříznout se od své minulosti, čím více se jí snažíme zbavit, tím více v ní utkvíváme, a nakonec ji tak jako tak musíme přijmout za svou.“ Aj do čerstvého vnemu vyšle pamäť svoje intervencie, takže to, čo skutočne existuje, je skôr minulosť ako prítomnosť: aj keď vnímame, súčasne si asociáciou spomíname; vzťah vnímania a pamäti nie je vzťahom sukcesie, ale koexistencie – tak v parafráze Bergson z Hmoty a pamäti. Takže viem: ten štyridsaťročný močiar vo mne sa už nikdy nevyparí, bude mi smrdieť do smrti. So všetkým možným aj nemožným, so spomienkami svetlými aj trápnymi, z ktorých som pozliepaný, ktoré nechcú zo mňa vypadnúť, ani sa odtrhnúť alebo odlepiť. A to štyridsaťročné prázdno dáva o sebe vedieť najmä po nociach: v snoch! Vysúva z temnôt vždy ochotné klepetá a zviera ma nimi, tlačí a ovíja na zadusenie ako mocný, za štyridsať rokov vykŕmený plaz. Nočné mory. Desy. Opakované, skutočno-neskutočné. Počúvajte: Nachádzam sa v akejsi neznámej krajine-pustatine, len s kríkmi a ich tieňmi. Zo šera sa vynára akési auto, myslím, že sa mu vyhnem, ale ono svetlami mieri rovno na mňa a prenasleduje ma. Skáčem pomedzi kríky, ukrývam sa za ne – a svetlá za mnou. Nedarí sa mi vzlietnuť ako inokedy, ani sa neviem urobiť neviditeľný. A tak sa svetlá blížia, už sú pri mne: vykríknem a zobudím sa. Neuhneš, necúvneš! Chytili ťa napokon, chytili, zviazali – a teraz čakáš v akomsi polkruhu s viacerými akýmisi spolupáchateľmi. Čo sme urobili? Nevieme. Nikto z nás to nevie. Čakáš len a dívaš sa, ako popravujú tých pred tebou. Nevidíš presne ako to robia, len zrazu z jedného človeka zmizne hlava, ruka, noha, zmizne trup, ba polovica tela. Musíš sa na to dívať a čakať, kým príde rad na teba. Utiecť nemôžeš, poviazané máš ruky aj nohy. Dlhý, temný, ako polárna noc dlhý je tunel týchto opakovane dusiacich až škrtiacich snov: ktosi ťa do toho tunela sotil, a ty z neho ujsť nemôžeš, nedá sa ani uhnúť ani odskočiť: len dívať sa a kráčať do tmy pred sebou. Napokon ideš sám do krematória po svoj vlastný popol. Nevieš, kto ťa poslal, ani ako k tomu došlo, ale nepýtaš sa. Plníš to, do čoho ťa uvrhol sen. Alebo niekto iný? Dôjdeš tam, ale nie je to krematórium, aké poznáš v Bratislave, je to všetko akési iné. Zavedú ťa do pivnice, kde stoja drevené police a na nich povedľa seba balíčky bývalých ľudí. Ukážu ti tvoj balík: zdvihneš ho, zabalený do akéhosi zamasteného papiera, a vtom s hrmotom vypadne z neho jedna nezhorená kosť a na tvoje nohavice, presnejšie na tvoj rázporok, odsype sa čosi z tvojho sivého popola. Zdvihneš kosť a dáš ju nazad do balíka, zakrútiš ho a začnes si čistiť zapopolavené nohavice. Oprašuješ rukami, šúchaš vreckovkou, napľuješ na ňu a šúchaš znovu, ale prach zostáva, veľká biela škvrna pod pupkom sa smeje ako neslýchaný žart, čo ti ktosi vyviedol. Ako pôjdeš takýto cez mesto pomedzi ľudí? Si na hanbu, si viditeľne označený – čímsi, čoho sa nevieš zbaviť. Tie sny! Čo si o nich, čo si o nich myslíte? Sú naozaj tou Freudovou „kráľovskou cestou do ríše podvedomia“, do toho temného mora, ktoré drieme v nás a posadnuté je libidom a sexom ako bol posadnutý otec psychoanalýzy? Ventiluje, harmonizuje sa nimi náš nebezpečný suterén, naše tieňové ja s naším ja bytostným, aby bola psyché zdravá, vyvážená a zniesla to, čo ju čaká – ako a ešte inak učí C. G. Jung? Sú „umrlčím tancom tieňov nad nocou nevedomia“, ako vraví priateľ nielen intuície, ale i jasného rozumu Henri Bergson? Alebo prijmeme Karla Čapka s jeho skepsou a odmietnutím, že sny sú čímsi, za čo človek nemôže, čo je pre jeho ľudskosť nedôstojné, a tak aj tým, na čo treba len zabudnúť? Vyvreliny temnôt. Mátohy vyšlé z ríše noci. Archeologické vykopávky zo zeme našej minulosti? Pomiešané, poprehadzované, porozbíjané, deformované na nepoznanie? Tak či onak: sú čímsi z toho, čo sme zažili, čo ide s nami verne ako náš tieň a čoho sa nevieme, pretože nemôžeme zbaviť. Čo bude z našej tajomnej pôdy stále vyvierať. A tiecť a pretekať. Ako tá rieka času, ktorá nesie, v ktorej koryte sa plavia všetky vody od prameňa po ústie. Ale čo je pred Prameňom – a čo sa rozlieha za Ústím? To Neznáme, o ktorom nič nevieme a zaživa sa ani nedozvieme. Myslite si o tom, čo chcete, ale obklopeného minulosťou a tichom tohto starého rodného domu občas ma dráždivo pokúša práve TO, ČO SA ZAŽIVA NEDOZVIEME. A žiada sa mi, veľmi žiada čosi-komusi o tom povedať. Neviem komu, ale – dajme tomu – niekomu. Takže občas vyletí z tohto dvora lístok písaný všetkým a nikomu, vyletí pomyselne do vetra, ktorý zdvihne jeho riadky ponad staré, už neexistujúce koruny stáročných líp, bezhlavým komunistickým družstvom pozotínaných, ale ktoré, už mŕtve, ako stále živé a zelené tu doteraz vidím. Alebo ten lístok padne do prúdu Cedronu, do jarku, ktorý tečie, preteká cez môj sad do druhého jarku, ten do rieky, tá do veľrieky, ona do mora, oceánov – do nesmiernosti. Spojenie s nekonečnosťou mám tu, ako vidíte, poruke, preto sa budem pokúšať kontakty s ňou, po skončení detstva také unikajúce, budem sa usilovať znovu nadviazať. Michaela Jurovská, francúzska rytierka umenia a literatúry, Chevalier des Arts et des Lettres, keď tu tohto leta pobývala, nechala nám svoje preklady Durasovej Hier. A vo svojom dôkladnom doslove vystupňovala to, čo som o NEKONEČNE neumelo začal i ja. Nič viac a nič menej ako to, že „... písanie pre ňu znamená pokoru a jasne si uvedomuje iluzórnosť vlastného počínania: ,Písanie má dočinenia s Bohom. Alebo: s nekonečnom... medzi Bohom a nekonečnom je len formálny rozdiel... Keby nebolo tohto dedičného a organického ľudského nešťastia, čiže toho, že nemáme ako pochopiť nekonečno, v ktorom väzíme, človek by sa nezakladal na ničom. Človek spočíva na nespoznateľnom, na nepochopiteľnom nepochopiteľne svojho života... Písať znamená volať k nekonečnu, áno, a zahŕňať toto volanie do smrteľného života‘.“ A povedala to Durasová, autorka, ktorá bola štyrikrát na protialkoholickom liečení, napísala to žena, ktorá sa mnohým milencom oddávala až-až, hľadajúc – ako odhadujem – aj v alkohole a sexe extázu – azda až barokovú – čosi, čo skrýva niečo nevýslovné, nekonečné: kúsok toho Boha v sebe. Vyhľadávala, bažila po okamihoch s otvorom, ústím do nekonečnosti. „Nehľadaj Boha nikde, iba všade,“ poučoval ju možno starší a mŕtvy už kolega André Gide. Ten, ktorý Ho hľadal aj v extáze s mladými Arabmi v Tunise. Nekonečno, nekonečno – nevysloviteľno. Márne počínanie, márne volanie? A predsa ma tento pokus o nepochopiteľné nepochopiteľne pokúša! Napríklad MOBIL, ktorý držím v ruke. Pred pár rokmi, keď som chcel mať z dediny spojenie s ľuďmi, musel som bežať do mesta, na dedinskú poštu alebo do susedov. Potom k telefónnemu automatu pri obchode a krčme. Obkolesený ľuďmi a cudzím prostredím musel som sa rozprávať s blízkymi a najbližšími o tom najbližšom. Len v určenom čase a na určenom mieste. Teraz? Ako čarodejník držím v ruke kúsok záhadne zhotoveného kovu, držím, vyťukám – a rozprávam sa hocikde a hocikedy s ľuďmi, ktorí sú v diaľkach. S ľuďmi v susednom meste i v Bratislave, ak chcem, aj s priateľmi v cudzine. Číslo či stimul, ktorý vyslal môj mobil, ich nájde všade, kde práve pobývajú. Na ulici, doma, v kúpeľni, v úrade, na pláži alebo tenisovom dvorci. Nemôžu uhnúť pred stimulom, ktorý som vyslal, ich mobil, ak je zapnutý, ma prijme, a keď ho náhodou vypli, nechá odkaz, že som volal. Môžem im za lacný peniaz poslať krátku správu, svoj osobný mobilový telegram. Prečítajú si ho na obrazovke, ktorá nás popri hlase spája aj obrazom. A dostanú moju správu, hocikde sú a hocičo robia. Môžem sa ním nechať zobudiť, ukáže mi dnešný dátum aj koľko je hodín, eviduje, o koľko korún ma obral, a tak ďalej a tak ďalej. Zvláštne, neskutočné, akési až čudesno-čarodejnícke pocity mávam, keď volám do diaľok a uvedomujem si mágiu malého predmetu, ktorý držím v ruke a ktorý má moc letieť cez tie diaľavy. Na neviditeľných vlnách, ktoré nás, ako dokazujú práve mobily, všade tajomne obklopujú. Vlnia sa okolo nás, krúžia, preletujú múrmi a poschodiami domu, bezbolestne sa prehrýzajú našimi telami, kosťami, tukom, kožou. Naše hlavy sa pohybujú vo víroch, sieťach, križovatkách či ťahoch neviditeľných elektromagnetických vĺn, ktoré vysielajú, prepájajú a spájajú centrály na ďalekých družiciach. Nič nevidíme a necítime, ale hlasy a texty nesené tými vlnami čítame a počujeme. Neochorieme od vĺn, čo nami stále preliezajú? Poznatok však úžasný, smerujúci k spomínanému NEKONEČNU: Sme evidovaní, všade sme nájditeľní, aspoň naším mobilom. Ako vidno, okolo nás nie je prázdny vzduch, nerozliehajú sa mŕtve priestory, ale vibruje, hýbe sa, vlní živý, energiami nabitý priestor. Ani ten vzduch, ktorý dýchame, nie je prázdny, hmota okolo nás nie je mŕtva, ale žije, je plná mágie, čiže energie. Sme nájditeľní. Sme evidovaní. Nie sme teda ani stratení. Kedysi na mňa padali úzkostné pocity zo stratenosti, z neuskutočniteľnej evidovateľnosti môjho ja, mojej maličkosti uprostred davov a kontinentov, uprostred miliónov a miliárd. Nie, nie je možné, aby Boh o každom mizernom a zanedbateľnom z nás vedel, aby ho držal v merku a či programe, aby s ním počítal – aj všetko mu spočítal! Teraz, držiac v ruke tento zázračný, magický kúsok vibrujúcej hmoty, ktorej technológii vôbec nerozumiem, ani jej nikdy neporozumiem, teraz sa mi zdá možnou, prijateľnou aj zrozumiteľnou a celkom istou skutočnosť, že existuje akýsi nadrozumový kozmický počítač, nejaký Boží kybernet rozmiestnený neviditeľne po vesmíre, ktorému my, mobiloví ľudia, zatiaľ nerozumieme, hoci zo zeme riadime prístroje na Marse alebo na Mesiaci. Ten vesmírny počítač nám, pozemšťanom, môže prichodiť ako černochom v džungli biely boh-beloch držiaci v ruke kúsok hmoty, ktorým sa ako čarodejník rozpráva s neviditeľnými ľuďmi, sťaby tiež bohmi v diaľavách. Takže keď vyťukávam číslo na svojom mobile, letiace do pozemskej diaľky, možno práve vtedy ťukol na Kozmický počítač aj Ktosi všemocný a vševedúci, aby sa jedného alebo tisícov z nás pýtal: „Adam, Adam, kde si?“ Alebo, pomyslite si, takéto a podobné sny: Ideme, stúpame horou na ktorýsi hrebeň Veľkej Fatry, a keď sa hore v jednom sedle ocitneme, otvára sa našim užasnutým očiam akýsi chodník popod hrebeň, o ktorom sme nevedeli, nenachádzal sa ani na mape. Vykročíme naň a ako postupujeme, odkrývajú sa nám výhľady dosiaľ neznáme a netušené, výhľady ako do akýchsi spanilých, ale povedomých končín, z ktorých zaznieva akási zásvetná, tiež ešte nepočutá, do vytrženia privádzajúca hudba. Z malebného chodníka, ktorý sa na zákrutách až zvíja od rozkoše, sú zasa výhľady na všetky strany: kde sa len obrátiš, vidíš, čo tvoje oči nikdy nevideli. Hľadíš do neznámych dolín, na nové netušené kopce, svahy, sedlá a pohoria, nad nimi obláčky akoby vyslancov z konečne blízkej, už-už dosahovanej rajskej končiny. Spadla sem odkiaľsi, vari zo zásvetia, táto končina a volá, vyzýva, čaruje ten chodník na cestu do ďaleka, na putovanie bez konca – a dobre nám je na tej ceste, až neskutočne dobre, už-už vstupujeme do krajiny naplnenia a zasľúbenia. Nekonečné obzory, nekonečné výhľady – nekonečno tu, viditeľné, očiam, zmyslom a duši prístupné: na dosah ruky existujúce, konečne, konečne dosahovaná zem zasľúbenia! Snová končina sa niekoľkokrát v istých obmenách – a zasa v snoch – ešte vrátila: chcel som na ten chodník vykročiť, ale nedarilo sa – krajina v diaľkach vyzývala, vábila, no chodník k nej som už nenašiel. V podobnom takomto akoby až zásvetnom sne sa mi zjavilo, zostúpilo ku mne – roky predtým ako som ho naozaj uvidel – modravo zelené, vlnami rozvlnené, špliechajúce, peniace sa, vzdúvajúce a hučiace: more. Ale pocity, nálada, stav, do ktorého ma obrazy dovtedy nevideného mora priviedli: vlny, ktoré sa túlili k nohám, špliechali ako v hudbe, čo uvádzala do vytrženia; a vlny, tá kolísavá šíra hladina spájala ma s diaľkami a s horizontom, zasa otvárajúcim sa do nekonečna: v pocitoch, stavoch plných toho rajského blaženstva ako na nenájditeľnom chodníku Veľkej Fatry... Tieto sny možno prirovnáte k okamihom alebo chvíľam, mihajúcim sa pri „našich“ intímnych hudobných skladbách. Aj tu: eufória, vytrženie, extáza, nezemská, neskutočná radosť, slasť, blaženosť. Neviem nájsť na to nové, iba tieto staré, vari obstarožné slová. Na stavy podobné narkomanskému opojeniu, alebo lepšie: mamu. Neviem, nie som si istý, nikdy som to neskúsil, viem o tých stavoch len z čítania a rozprávania. Ale prečo prišli tie sny a z akej boli látky? Neprišli z mojej minulosti, nič podobného som dovtedy nezažil. Freud tvrdí, že obsah snov sa utvára z predošlého dňa a z detstva. V predošlom dni však nič takého nebolo, ale možno – stále prítomné detstvo: rajský stav nevedomia, slastná nevedomá končina materského lona. Jung predošlé uznával, ale nie úzkoprso: vytušieval v snoch ďalší a oveľa hlbší zdroj: ten, ktorý drieme v kolektívnom nevedomí ako evolučnom výsledku ľudstva. U Freuda sny vznikali z potláčaných túžob prevažne sexuálnej povahy. U Junga sa pôvod snov „dotýka základných otázok ľudskej existencie“. „Nevím, jak sny vznikají,“ povedal dokonca; vedel len, že „sny a mýty hovoria nadčasovým jazykom duše.“ Hej, vraví približne Carl Gustav, stratili sme kontakt so svojimi inštinktmi, s onou prastarou a zabudnutou múdrosťou, ktorú kolektívna pamäť ľudstva uložila do nás. Tam drieme a čaká ten pôvodný, starý človek v nás, s ktorým prichádzame do styku práve a už iba v snoch! Otázka otázok znie: „Jsem ve vztahu k něčemu nekonečnému, anebo nejsem? Tato základní otázka lidstva stojí u zrodu všech dosud vzniklých mýtů a náboženství, která představují pokusy lidských skupin navázat vztah s nekonečnem, s věčností. Hledání kosmické souvislosti, zkušenost posvátného a svatého je základním požadavkem úplného bytostného Já. Popřeme-li ho, přinese nám to duchovní úpadek; pokud jej přijmeme, ozáří to naši duši smyslem.“ Uznáte, že niet k tomu čo dodať. BUĎ POCHVÁLENÁ ODOLNOSŤ VECÍ STARÝCH A STÁLYCH POMYSLITE SI: už je tu jeseň! Hmlistá, sychravá, vyziabnutá, skrátka – novembrová; teda aj: náladová a nevypočítateľná, čiže tiež: všeobecný sklon intelektov k iracionalite, depresiám, splínu, alebo k viecham, spoločnosti, teplému krbu, alkoholu. Vo vyšších decéniách nábehy k pominuteľnosti a posledným veciam. Ale je aj takáto – halasovská: „Jak peníz tiše položený slepci jsi tu, můj podzime, Jak peníz tiše položený slepci jste tady vy dny mé. Ty krásná větrnosti čistá v dýmu natí mi dětství vracíš zpět a opět žádostiv se vracím v stará místa svou lásku povědět...!“ Je to pohodlné a príjemné: vypäť vlastný rozum a roznecovať poéziu z cudzích, mocnejších textov. Ako by sa dobre písalo, keby sa mohlo odpisovať! Ako, povedzme, ešte toto: „A ty, krásná ohnivosti starých věcí, požehnej mi. Tváří v tvář přírodě probouzejí se v tobě, člověče (a nezapírej to), nesmírně konzervativní city. Buď pochválena stálost starých věcí a věčných řádů. Buď pochváleno, co není v člověku epochální a průkopnické, včerejší a zítřejší, ale co je věčné a nezměnitelné. A tedy: mládí a stáří, odpočinek, láska, dobrý stůl, náboženství, hrdinství, spánek a některé jiné a moudré věci“ tak zasa Karel Čapek v stĺpčeku Zlatá země. A veď sme na dedine, v rodnom dome z kameňa – staré a múdre veci nemusia mať k nám ďaleko! Ušli sme z mesta. Tam ľudia ani nevedia, čo sa na nebi a na zemi deje; tam roky uchodia, ale bez prírodného a prirodzeného rytmu. „Bože, jak zeširoka, jak důkladně prochází rok takovou vesnicí! Jak solidně a požehnaně se tu uvelebí každé roční období!“ Ľudia v mestách starnú, ale bez rytmu: zasa sme prežili rok – ale nie štyri ročné obdobia. To preto on musel mať svoju „zahrádku“, svoju Strž, kaktusy, kvetiny a psa – my máme aspoň starý gazdovský dvor a jeho ošumelé stavy, studňu, sad, jarok, pivnicu a povalu plnú pamätných gazdovských rárohov, a to je územie priam nabité odžitými životmi, zašlými časmi a príhodami. A je tu veľký čierny pes – taký ako boli Hektor a Floxo, nesmrteľní psi môjho detstva. Takže je asi naozaj správne prežiť sedemdesiatku v dome, ba aj v miestnosti, kde sa človek narodil. Keď som pri popíjaní môjho vlastného kalvadosu jednému z hostí len tak mimochodom utrúsil, že tam niekde, v tom a tom kúte som prišiel na svet, priam zvýskol: aké je to vraj úžasné, popíjať kalvados práve z tohto sadu a práve v izbe, kde sa jeho majiteľ narodil, že slovom aj po siedmich desaťročiach stojí na mieste svojho prvopočiatočného tajomstva. On, dieťa fary, ktorá nikdy nebola ich vlastníctvom, ani tie ďalšie, ktoré jeho otec vystriedal, ba ani tá, na ktorej on teraz účinkuje – žije vraj ako vnútorný bezdomovec, lebo ani jeden dom, v ktorom býval, mu nepatril a nepatrí. Na zdravie, priatelia! Na zdravie nás všetkých, ktorí hľadáme pravdu a istotu starých a múdrych vecí! Na zdravie toho, čo trvalé je a nezaniká! Nech žije poézia drievnosti! Keď sme rekonštruovali tento dom a museli zbúrať zadnú, veľmi schátranú časť, postavenú pred dvestopäťdesiat rokmi z nepálených tehál, čiže zo surovej hliny, steny, nahlodané síce zubom času, odolávali dlho a statočne: rypák bagra sa musel do nich oprieť nejeden raz, musel do nich celou váhou a silou búchať, až potom sa lámali a padali – ale pomaly a dôstojne, akoby protestovali, akoby s vlastným zánikom nesúhlasili. Buď pochválená odolnosť, trvalosť vecí starých a stálych! Rozbil som tehlu zo surovej hliny a vytiahol z nej – dvestopäťdesiatročnú zachovanú a nepoškodenú slamu! Cigáni robievali takéto nepálené tehly, bosými nohami rozmiesili mazľavú hlinu, na utuženie dávali do nej slamu a vymiesenú hlinu vkladali do drevených foriem. Robili aj „cigánske klince“ – tie sme tiež zo starých hrád vyťahovali. Boli trojhranné, dlhé a hrubé, s veľkými hlavičkami, od ktorých sa smerom ku hrotu zužovali. Vpichovali sa do dreva dravo a držali celé storočia. Takisto ako drevené. Kostolík v Leštinách ľudoví stavitelia postavili bez jediného železného klinca! Aj Cigáni boli kedysi iní, alebo: aj ľudia okolo nich boli iní. Cigáni robili dedinám osoh, nielen chodili po žobraní, aj to zväčša na výročité sviatky. Žili mimo dedín, ale s nimi v zhode. A čo už cigánski primáši? Končekovci z Necpál sú chýrni na turčianskych pohuľankách doteraz. Držal som to čudo, tú štvrť tisícročia starú slamu v rozochvenej ruke, ovoniaval ju, láskal očami, a ona sa, násilne vylomená z útrob storočí, ani nelámala, ani nechvela. Akoby sa sebaisto vysmievala nestálosti dnešných družstevných stohov, hnijúcich od leta do leta na poliach. Škoda-preškoda zničenej starej pivnice s hlinenou podlahou a klenutou povalou: udržali sa v nej zemiaky až do nového leta; ešte na jar svietila na nich koža, akoby si ich bol len pred týždňom vykopal. Škoda aj starej sypárne, tiež z hlinených múrov, obrátenej na sever, s malými oblôčikmi, mrežami a železnými okenicami: zimné údeniny – slanina, klobásy, šunka – tiež v nej prežívali do leta. Koľko múdrosti, šikovnosti a skúsenosti museli mať majstri, čo tú pivnicu aj sypáreň stavali! Neboli inžiniermi s vopred a draho urobeným projektom, ale čapkovskí „obyčajní ľudia“, ktorí projekty vyrábali a nosili vo vlastných hlavách. Myslela, pracovala za nich skúsenosť prevzatá od otcov, ich múdrosť pestovaná a ustaľovaná storočiami. Niet už takýchto pivníc a sypární. Niekde v podhorských dedinách vídam ešte masívne dvere vedúce do svahu pri dome. Ale to sú výnimky. Čo sme my, ľudia 21. storočia, s technológiou dirigovanou počítačmi, keď nám zemiaky hnijú vo veľkoskladoch a mäso sa kazí – hoci upravené aj predáva – v „našich“ supermarketoch! Také mäso by gazda nebol hodil ani svojmu psovi. # A načo mu je pivnica? Akýsi spisuvateľ. Čože len bude do nej dávať? Vari té knižky? – počúvam ľudí pri plote. Búranie alebo stavba domu je tu komentovaná udalosť – to, čo robíte, pretriasa vospolok, obracia v ústach, najmä pri pohárikoch, celá dedina. – A viete si predstaviť dom bez pivnice? – A veru hej, ani ja hu nemám. Viacerí ju už nemajú. Zemiaky pre zvieratá nepotrebujú ako kedysi a mnohé potraviny už nedorábajú, ale kupujú v obchodoch a väčšinou skladujú v mrazničkách. Dedina odarchaičtela, dedina sa „zmodernizovala“. – „Tá klebetná kisňa nás všetkých skazila!“ – povedal sused, vari posledný, ktorý pamäť dediny nosí vo vlastnej hlave. Čo sme sa napočúvali: A čo to starô nezrútiš a nepostavíš novô? Lacnejšie, vo vnútri dvora, máš tam pľacu dosť! – A kto si už teraz robí povalu z dreva? A tak vysoko, ako mal starý dom! Kúrenie ťa na moc vynde! Ledva-ledva sme obhájili tento náš starootcovský dom. Ja si drevo pochvaľujem a rodina tiež. Pravé, zdravé drevo z našich hôr, z dražkovského urbáru a Jasenskej doliny. Moje vlastné, tak ako ho pestovali, ťažili a používali moji predkovia. Ibaže stromy som nezotínal, očistili, obrezali a doviezli mi do dvora zdravé vývraty: víchrica, kalamita povyvracala v Bôrovej stovky stromov. Aj celá veranda je z drevenej dedovizne: som vo svojom, rodnom a sebestačnom: nikto mi nerozkazuje: nijaký šéf, ani ponovembrový riaditeľ či ním nastolená neplodná riaditeľka, blahej pamäti normalizačná predsedníčka SSM; izolovaného a nesúvislého chráni ma, slúži mi to isté drevo ako mojim predkom. Pokračujem v ich prerušenom diele – dobrý, veľký, až akýsi sebapresahujúci pocit. Predlžujem mýtus rodného zdedeného dreva. Aj z vysokej drevenej povaly máme radosť. Orezané, vyhobľované, napustené hrady a dosky ukladané a pribíjané k sebe podľa oči tešiaceho vzoru. Sú nad nami vysoko? Viac vzduchu, viac priestoru pre ľudí, predmety aj myšlienky! A prečo by sme miestnosti nevykúrili, keď ich – tiež drevom – vykurovali a teplu v nich sa tešili generácie? Zdravé, pokálané a narúbané drevo z našich hôr nech horí a spieva! V starej kachľovej peci v izbe, v dedinskej murovanej peci v kuchyni, v zasklenom vyhrievacom krbe, čo prekúri dve izby. Nepotrebujeme smradľavý plyn, čo si dedina po jeho propagande dáva húfne robiť – a ktorý vzápätí zdražel. Drevo je istota, naša minulosť i budúcnosť – pokiaľ ho máme, pokiaľ existujú hory. Ochranársky zmysel azda zvíťazí: že nebudú po svahoch holé pásy, ale husto zalesnené celistvé plochy! Nuž hej, v štyroch komunistických desaťročiach vyvinula sa po dedinách akási hanba za všetko, čo je staré. Staré domy, staré šindľové strechy, staré drevenice, starý nábytok. Aj ten starousadlíci vyhadzovali a kupovali nepohodlnejší a labilnejší nový. Koľko nás stálo, aby sme presvedčili firmu, ktorá dom rekonštruovala, aby nerobili troje nových dverí, ale nechali staré, ozdobne vyrezávané s peknými starodávnymi zámkami a kľučkami, akých dnes už niet. Iba keď ich doviezli na opravu k stolárovi, ktorý mal rozhľad aj vkus a ktorý vykríkol: „Paráda!“ – stíchli a stiahli chvosty ani zahriaknutí psi. Veru, averzia voči všetkému starodávnemu, „prežitému“, kapitalistickému a nepokrokovému, nebodaj i reakčnému. Aj staré honosné kožuchy a kožušiny sa v päťdesiatych rokoch prestali nosiť, lebo to vyzeralo na buržujské, ani panie z mesta sa ne­ukazovali v pekných, bundách a klobúkoch. „Rozboríme sveta starý základ...“ „Starý svet horí v plameni...“ atď. Tak z turčianskych dedín zmizli starodávne štýlové dreveničky, aj tie nádherné drevené poschodové pavlače v Dolnom a Hornom Jasene – a na miestach ich zrúcanín stavali ľudia neforemné, ťažkopádne – a skoro rovnaké – staviská. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ONV povoľoval iba dva typy. Nesmel si vybočiť z radu, musel si sa zaradiť, nesmel si vymyslieť ani vlastný dom! Koľko materiálu bolo na tie stavby nakradnutého, o tom domy, vily aj dejiny mlčia. Novopostavenú mestská štvrť Pod Stráňami ľudová pomsta vyhlásila za „národnú“ – vystavali ju z národného majetku. Už ju nebudú znárodňovať! Teraz? Prebieha pohyb – zasa módny a stádový – ale opačný: k starému a starobylému. Zbierajú sa starodávne ozdobné predmety, na cene stúpol starobylý nábytok, všelijakými nájdenými gazdovskými rárohmi – kolesami, korytami, vahanmi, konskými chomútmi a volskými jarmami, ba aj kočiarmi – šperkujú si dedinskí snobi svoje suchopárne stavania a dvory. Takže ako sa v komunizme odohral masový vpád dediny do mesta, tak v našich časoch pomeštení Slováci sťahujú sa z hlučných, nervóznych a zasmradených miest na vidiek: skupujú staré drevenice a domy – ak ešte sú – alebo kupujú pozemky a stavajú si pompézne domiská-vily: s gánkami, rotundami, okrúhlymi stĺpmi, pergolami a strieškami – à la haciendy, ktoré videli na dovolenkách v Stredomorí: planéta, všakver, oteplieva. „Kdeže sa podela tá naša drevená krása?“ – zavzdychal Dominik Tatarka ešte v šesťdesiatych rokoch. Čo by povedal, čo by len povedal teraz? Možno nepreženiem, keď poviem, že u nás prebieha akési rozmazávanie, zabúdanie či zľahčovanie vlastnej tváre, ak nie jej strata, spojená so stratou pamäti: aj v mravnom, občianskom a národnom zmysle. Stratila sa súvislosť a celistvosť, vládnu, zmätene sa prekričiavajú momentálne úlomky a torzá, izolované, vzájomne odcudzené jednotlivosti a ničotnosti. Ale strata súvislostí a pamäti je povážlivá, môže byť aj katastrofálna. Jung povedal, že „čím menej chápeme to, čo hľadali naši otcovia a praotcovia, tým menej chápeme aj samých seba, a zo všetkých síl napomáhame zväčšovať odtrhnutie od inštinktov a vykorenenosť jednotlivca, ktorý ako častica masy nasleduje už len ducha tiaže.“ Znovuvzkriesený rodný dom by mal teda pomôcť hľadať a domýšľať to, čo hľadali a v náznakoch zanechali praotcovia. A lepšie chápať, z čoho sa sám skladám, z čoho dobrého a z čoho zlého. Vyhrabávať tu zasypané, ale kdesi poroztriasané inštinkty, ktoré som tu v detstve zanechal. Už nebyť vykorenený, ale cítiť a držať svoje najvlastnejšie, čiže aj najhlbšie korene. Ak sa mi tu vynárajú myšlienky na predkov, siahajú aj do ich vekov, ba ešte ďalej. Ale nepredpovedá hlboká minulosť vlastne aj vzdialenú budúcnosť? POLOSEN? VIDENIE? VÍZIA? POZÝVAM VŠETKÝCH UZIMENÝCH, sychravou jeseňou vyziabnutých, pozývam na územie tepla, pohody a stálosti. Trošku aj do sna, lebo stálosť, pokoj a pohoda už na reálnom území nepobývajú. Zabudnime na realitu, poďme na pár chvíľ do nadreality! Pozývam ľudí dobrej vôle do svojho starého domu, aby ste sa zohriali pri veciach odvekých a stálych: dáte si so mnou čistého, voňavého, teda nefalšovaného kalvadosu – z mojich jabĺčok, z kvasu robeného mojimi rukami, vypáleného v mojej prítomnosti v pálenici pod Malou Fatrou, v Kľačanoch. „Dvaapäťdesiatka“ vás prehreje, prehĺbi vám dych aj pocity a myšlienky. Všetko nedvižné a ustrnuté dá vo vás do pohybu, prízemné zdvihne do žiadanej výšky. Narúbal som už a nanosil suchého bukového dreva, čo som dostal z martinského urbáru, tentoraz z Kantora, kde som vás zaviedol hneď na začiatku. Triesky sa už chytili, farebné jazýčky plamienkov z nich vyskakujú a olizujú tenšie polená, na ktoré čochvíľa prihodím hrubšie. Krb vrhá do izby útulné šero, ako kedysi murované dedinské ohniská, praská už v ňom veselo, teplo sála z horúcej ohňovzdornej tably a otepľujúcich kachlíc, vanie aj vyhrievacou mriežkou do izby a vľúdne poletuje po nej. V sychravosti, nevľúdnosti – teplo, pohoda. Pochváľme teplo, ktoré dodáva oheň v krbe a jeho pohyblivé, syčiace a praskajúce plamene. Pochváľme praveký zdroj tepla a svetla, aj teplých jedál, ktoré napiekol a uvaril. Dívajme sa do mágie plameňov, hrúžme sa do nich: veky pri tých plameňoch okrieval ľudský rod: od pračloveka v pralese po prezidentov USA v Bielom dome. Pieklo sa na ňom ulovené zviera – dnes sa pri ňom pečie svetová politika. Pochváľme krb, nie obyčajný, ale vyhrievací: cez kanál v múre temperuje aj moju izbu. Keď pracujem, nevidím jeho žiaru, ale oblieva ma teplo, ktoré cez mriežku vydychuje. Pochváľme ho najmä v jeseni a zime. Leto sa dá tráviť skoro celé v pergole, otvorenej súčasti domu, dvora a sadu; zimy treba prežiť pri kachliach a takomto čarujúcom krbe. V izbe sú vlastne dve obrazovky: televízna a krbová – tá prvá rozptyľuje a znervózňuje, mnou preferovaná krbová sústreďuje, upokojuje, imaginuje. Pochváľme elementárnu silu, elementárnu poéziu vecí odvekých a prostých! Pochváľme odvekú dumu pri odvekom ohni! Pochváľme jeho plamenné jazyky skladajúce odveký, tajomný a stále nerozlúštený Jazyk! Vypusťme skrehnutého ducha z oťaží, nech ožije a lieta, mení podoby ako tie plamene, nech veje, naozaj nech veje kam chce! Nech sa pri ohni stane básnikom. Každý sa tvárou v tvár ohňu môže stať umelcom a básnikom. Lebo tvorivosť ohňa a jeho plameňov-jazykov je vskutku geniálna: videli ste v krbe alebo rozloženom živom ohni obraz horiaceho dreva, tancujúceho dymu alebo plameňov ako obraz rovnaký, opakovaný, taký istý? Nijaké opakovanie, nijaká nuda! Pahreba je stále iná, nevyspytateľná – ako samotný tvoriaci a meniaci sa život. Pahreba, krb, ohnisko – to nie je len viditeľný proces tvorenia – oheň, na dotyk neznesiteľný, jeho dej a tajomstvo: je podobenstvom samotného Stvorenia. Oheň bol predsa súčasťou Veľkého tresku – Big Bangu, ktorým sa začala evolúcia všetkého. Sledujem očami tiene a mýtické výjavy, ktoré krb po stenách maľuje, mení, vymazáva. Alchýmia vznikania ohňa z dreva premieta sa do alchýmie tanca, tieňov po stenách – mení sa na mágiu šerosvitu, a to je liaheň zázrakov, snov a videní. V obklopení starým nábytkom, staromódnymi predmetmi a fotografiami – tak blízko sa mi videli moji predkovia! Tí, čo sa tu narodili, tu žili, modlili sa aj hrešili, a tu umierali. Spomienky sa rozširovali v počuté príbehy, fotografie na živé tváre, tancujúce tiene v izbe nebadane dostávali podoby chodiacich postáv. To, čo potom prišlo, bolo doslovné zmŕtvychvstanie mojich predkov. Polosen? Videnie? Vízia? Tiene sa menili na postavy, ktoré vrhali nové tiene. Jasnotemno, šerosvit, bdelý sen, vidina. Chodili po izbe, čosi rozprávali, gestikulovali. Ale nad tým, čo ešte prišlo, som v tej čudesnej chvíli ustrnul. Veď na tých tvárach som badal povedomé, ak nie známe črty! Niektorí sa podobali jeden na druhého tvárou, očami, ústami, nosom, bradou, iní chôdzou, držaním tela alebo pohybmi rúk, gestikulovaním, mimikou. A na niektorých – tie zimomriavky! – ponášal som sa: ja! Alebo na mňa oni? Na niektorých som dokonca videl čosi z mojich detí. A podivné: nezľakol som sa ich. Hoci mi srdce búchalo až v krku, len mĺkvo, ako uhranutý som ich sledoval..., ba pomaly mi bolo s nimi celkom pokojne a dobre. Veď sú to rodní z tohto istého domu. S takým istým nárokom naň, aký mám – tiež dočasne – teraz ja! Veď je to moja pokrvná rodina! Sme jedna krv – a podľa všetkého skladáme dovedna aj jednu veľkú zložitánsku dušu. Naozaj? Nebúri sa proti tomu naša jedinečnosť, naša neopakovateľnosť, nezastupiteľnosť, naša tvorivá individualita? Neskôr, o čosi neskôr, keď ma uchvátil Carl Gustav Jung, v jeho Spomienkach som si mohol prečítať: „Jak naše duše, tak naše těla se skládají z jednotlivostí, jež všechny existovaly už v řadě předků. To, co je v individuální duši „nové“, je nekonečně obměňovaná rekombinace prastarých součástí.“ „Duše mých předků udržuje však i duchovní atmosféru domu...“ hovorí ešte tento jasnozrivec. Dával im v duchu aj odpovede na otázky, ktoré mu ich životy zanechali. „Je tomu tak, jakoby dům byl zalidněn jakousi tichou, větší rodinou, která se rozprostírá staletími. Žiji tam ,v druhé osobě’ a vidím život v celku, jak vzniká a pomíjí.“ Prikladám do krbu, aby sa znovu rozhorel a dlho do noci žiarila jeho magická pahreba. SMÚTOK CHOTÁRA – SMÚTOK SVETA A tak, vážení a milí neznámi – možnože už známi – ak ste doteraz so mnou vydržali, ak ste so mnou postáli aj v miestach, na ktoré sa vám veľmi nechcelo, prijmite – po prehliadke dnešného sveta možno nečakané - pozvanie na návrat k začiatku; takému, ktorý by chcel byť koncom: po desiatich rokoch, čo od prvého listu prelietli, pozrime sa zo starého dvora znovu do chotára, kde sa v anonymite prestierajú aj moje parcely. Je ich len niekoľko desiatok hektárov, spočítateľných na prstoch jednej ruky – no skúsme z ich územia uvidieť aj čosi z dnešného sveta: Chodím po chotári, chodím po dávnych kútoch detstva a mladosti, a hľadám – čo vlastne na jeho širočinách hľadám? To, čo ho storočia ohraničovalo, delilo a kúskovalo, ale aj do celistvosti a poriadku skladalo, dávalo mu prehľad a zmysel. Čudujete sa? Nuž, hľadám stáročné, tie spoľahlivé, hlboko do pôdy zakopané medzné kamene, ktorým sa hovorilo méty; hľadám v ich zastúpení aj kríkmi a vrbinami, hlohom a trnkami zarastené medze, aj staré hrboľaté, prašné a blatnaté poľné cesty, ba aj dva jarky, ktoré tu pred komunizmom tiekli, aj s lavičkami, čo ponad ne viedli; obzerám sa po osamelých stromoch, po nešľachtených síce, ale šťavnatých jabloniach-plánkach, po lopúchmi okrúžených bublajúcich studničkách s pramenitou, minerálmi ochutenou vodou – a niet ich; niet toho všetkého, nič z toho nevidia moje neveriace oči: akoby zablúdili do iného, cudzieho kraja, akoby sa pod tým všetkým zľahla zem. Hľadám ešte viac: hľadám niekdajšie presné plochy parciel, dodnes odtlačených na sietniciach spomínajúcich očí, lebo som ich zdedil po otcovi a predkoch, a ktoré som až po polstoročí mohol vyrvať z rúk cudziarov a okrádačov; konkrétne z rúk poľnohospodárskeho družstva, predtým onoho jednotného roľníckeho – JRD – čiže komunistického, čiže násilím pozliepaného, násilím štyridsať rokov udržiavaného. Boli to, presne rečeno, zlodeji; štátom podporovaní a chránení zlodeji druhej polovice devätnásteho storočia; „dobrovoľne–nasilu“ vzali gazdom nielen polia a zvieratá, ale aj vozy, stroje, ba i postroje na kone a všetko gazdovské náčinie – do takzvaného kolektívneho vlastníctva. Vrátane robotných gazdovských rúk – len rúk, lebo storočia osvedčované gazdovské rozumy nepotrebovali; tie vysťahovaním aj väzením umlčiavali, keď sa náhodou ozvali. Hej, všetko bolo spoločné, všetko bolo všetkých – a všetko bolo ničie. Kravy zo súkromných maštalí sa stratili v jednom spoločnom nesúkromnom kŕdli; už nemali svoje individuálne a dôverné mená, na ktoré počuli a poslúchali – stratili sa im v anonymite skolektivizovaného stáda. Aj svine rozdelili do najväčších, postupne umelo pristavaných – rozširovaných chlievov – pardon: ošipární; tak ako z jednotlivých maštalí povstal jeden umelý kravín. Kone? Tie múdre, ušľachtilé zvieratá, ktoré aj bez povelu vedeli na istých miestach odbočiť alebo sa obrátiť – tých ubúdalo a redlo – vytláčali, presnejšie: usmrcovali ich smradľavé rachotiace traktory; boli už len dva páry, potom posledný, jeden jediný, smutný – Pejo a Luca - ale tie, ticho idúc dedinou, bez radosti, bez života, ani nezaerdžali; vedeli, že nijaký spolubrat koník sa im neohlási. X Keď sa potom v šesťdesiatych rokoch, ešte za komunizmu, vyplácali gazdom-družstevníkom isté rozriedené peniaze za „živý a mŕtvy inventár“, ani korunu nedostali – viete, kto? – práve rodiny nezákonne väznených rodinných príslušníkov „kulakov“! Takže ani môj otec a matka nič nedostali; takže mne ako dedičovi po štyroch desaťročiach ríše bezprávia zostala len v pozemkovej knihe evidovaná pôda – a odopierané, premlčiavané a stále, hej, doteraz nevyplatené podiely-peniaze. No vzdajme chválu a vďaku aspoň tej pozemkovej knihe, čo ako zázrakom zostala a dodneška pretrvala; keby sa bola stratila alebo nešťastným požiarom zhorela, celý chotár by sa bol po Novembri 89 našiel v geometrickom chaose a vlastníckej anarchii, nevylučujúc klamstvá, krádeže a násilenstvá. Ale dnes: keď hľadám podľa zachovanej starej rodinnej chotárnej mapky alebo aj popamäti hraničné kamene, tie méty, ako ich volali, keď hľadám medze alebo jarky, popri ktorých sa ťahali, začínali aj končili, kade sa rozprestierali naše parcely – okrem troch štyroch cudzích medzí, dvoch poľných ciest a vyschnutých korýt jarkov s nečesanými vrbinami - nenachodím, nevidím nič oporného, ukazujúceho, orientačného, ako doklad, že tu, odtiaľto po hentamto rozprestiera sa moja, a nikoho iného zem. Tú zhltla polstoročná okupácia extenzívne, to jest nedbalo obrábaných rozľahlých družstevných lánov: tabiel zemiakov, kukurice, repky olejnej, ďateliny, alebo pašienok, zhltli ju tak ako posledné pásy raži a súkromné pásiky, čo sa tu oddávna rozprestierali a strakatili, menili tvár a farby chotára podľa ročných období. Tam kdesi v mnohohektárovej table vyrastanej kukurice, kadiaľ kedysi viedla poľná cesta, začínala sa naša zem; tam kdesi uprostred repky olejnej, kde rástla plánka a vyvierala studnička, hraničí parcela zapísaná v „grundbuchu“ – vedeného od polovice osemnásteho storočia. A tam, kde si pásaval kravy, vyzývavo stoja stožiare vysokého napätia, a pod nimi sa mocú akísi cudzí ľudia, prišelci do dediny: lebo mladé zutekalo, len to staré nevládalo – a po čase vymieralo. X Takže: „vybral“ si pôdu z družstva, ale ju v rukách nemáš, ani v jej skutočných rozmeroch a hraniciach nevidíš. A to si „dostal“ len pôdu, nie v peniazoch finančné podiely. Tie ti roky odopierali, tie ti proti vôli premenili na takzvané „cenné-bezcenné“ papiere. Nikdy tie „cenné“ papiere v bankovkách neuvidíš. Prepadli sa vo veľkohubo vyhlasovanej transformácii družstiev, ktoré ich mali - do siedmich rokov „nových majetníckych vzťahov“ - povyplácať „oprávneným osobám“. Aj o to sa postarali ponovembrové vlády, opozičné aj koaličné, pravicové aj ľavicové. Ako iní, nedostal som ich ani ja: po viacerých žiadostiach, dlhoročných ťahačkách a urgenciách. Vtedajšie ministerstvo, keď sa v roku 1995 podľa hmlistého nového zákona mala pôda aj s podielmi vracať tým, ktorí o to požiadali, robilo cez okresné zväzy poľnohospodárskych družstiev špeciálne školenia pre družstevných fiškálov, ako majú žiadateľom odmietavo odpovedať. Asi tak: keďže nie ste poľnohospodár, čiže negazdujete, nemôže vám byť vrátená poľnohospodárska pôda s podielmi; nemohli – nevedeli by ste hospodáriť a tak „výživu pre národ zabezpečovať“. Akože inak mohol gazda začínať, keď by aj dostal pôdu: nič dovtedy nemal, a na gazdovanie svoje peniaze nazad nedostal? To súdruh minister a jeho kumpáni dobre vedeli; len tak mohli predĺžiť živorenie, existenciu svojich rodných, teraz postkomunistických družstiev; ináč by sa im boli veselo porozpadávali. Dnes súdruh minister poľnohospodárstva za vysoké eurá, neúmerné jeho rozhľadu a rozumu – vlastní na východnom Slovensku – stáhektárovú pôdu – „zastáva“ záujmy slovenských poľnohospodárov v európskom parlamente: tak, že popri „farmárskej“ minorite dostávajú z EÚ dotácie aj všetky postkomunistické družstvá, udržujúc tak a predlžujúc svoju vo veľkej väčšine neplodnú komunistickú genézu a minulosť. Zastáva ich tak, že slovenskí poľnohospodári nemajú pre svoje plodiny a produkty na Slovensku zabezpečený odbyt, ale majú ich dodávatelia zahraniční, dokonca mimoeurópski. Pred komunistickým februárom 1948 existovali RSD – roľnícke skladištné družstvá - odkupovali od domácich roľníkov všetky plodiny: slovenský roľník sa nemusel báť, že to, čo dorobil, nepredá. Existovala aj Roľnícka vzájomná pokladnica, ktorá požičiavala biednejším alebo prírodnými pohromami postihnutým roľníkom; požičiavala tak, že keď dlžník nevládal pôžičku splatiť, ale ak viedol poctivý a mravný život, bola mu veľkoryso odpustená. Tak ešte pred komunizmom existovalo na Slovensku naše domáce jurkovičovské družstevnícvo, ktoré sa ani po Novembri 89 nesmelo obnoviť. Veľký komplex budov jeho sídla a majetku na námestí SNP v Bratislave za babku sprivatizovala istá pohlavárska, v pažravosti po majetkoch nenásytná rodina, zasväteným svedkom nazvaná „nešťastím slovenského národa.“ A vôbec: nielen ja, lež poldruha milióna majiteľov pôdy na Slovensku prišlo o svoje podiely: vydali by vraj asi na päťdesiat miliárd bývalých slovenských korún. Kdeže sa ti, ktože sa ti z vládnucich blahobytníkov bude zastávať voľákych majiteľov pôdy, voľákych oklamaných a okradnutých družstevníkov, navyše odkiaľsi z vidieka a zapadákova? Počínajúc skleníkovými sociológmi, umelinovými bratislavskými intelektuálmi, ktorí si vo vlastnom nepriedyšnom kruhu varili aj piekli – a nedovarili a nedopiekli – nežnú revolúciu, so všetkými jej chybami, faulami, prestreleniami a najmä nedostreleniami; cez všetkých predsedov vlád, hospodárskych a poľnohospodárskych ministrov, až po tých, ktorí dnes nad živobytím roľníkov, pardon: „slovenských farmárov“ vládnu. Keď som takmer po dvoch desaťročiach vymáhania svoje podiely nedostal, a keď zrazu tajomným rozhodnutím začala „cenné-bezcenné“ papiere opatrovať akási centrálna láskyplná inštitúcia, vymáhajúca za svoju „prácu“ nehorázne peniaze – čo som urobil? Zriekol som sa ich: poslal ich do pekla, tam kdesi do komunizmu, v ktorom vznikli, do tej kafkovskej absurdity a peňazoničoty: nechcem vaše jarmo, chcem byť slobodný, a mať od vás pokoj! X A tak stojíš, takzvaný majiteľ pôdy, a hľadáš, odhaduješ, kde sa rozprestiera tá tvoja orná pôda, niekdajšie lúky a pašienky – parcely otcov a praotcov. Hľadáš kúty a zákutia, kde si ostrmoval ďatelinu, viazal a znášal snopy, nakladal vidlami na rebrinák, hľadáš pašienky, kde si pásaval kravy. Hej, mal si na to konečne po dlhých rokoch právo: dať výpoveď družstvu a vybrať z neho svoju pôdu, hoci bez tých fatálnych podielov; bez toho ukoristeného a nevyplateného živého a mŕtveho inventáru, aj bez poplatkov za štyridsaťročné užívanie, presnejšie humpľovanie našej pôdy, napokon bez finančných podielov svojho otca, ktorý po prepustení z väzenia roky na družstve hrdlačil; ale ako vraveli: poctivo a dôkladne, lebo tak mu kázalo neumlčané gazdovské svedomie. Využil si teda to okyptené právo, využil aj zememeračský úkon, štátom výnimočne či zázračne financovaný: zažiadal si pozemkový úrad, aby ti geometri vymerali-vytýčili, čiže presne určili plochy a hranice tvojich zdedených parciel. Prišli, ochotní a priateľskí – ich firma dostala od štátu za robotu slušné peniaze – chodil si s nimi chotárom krížom-krážom, vlastne až tromi chotármi. Modernými prístrojmi, ktorými komunikovali so satelitom, určili, vymerali hraničné body hľadaných parciel – a na ich bodoch vtĺkali do zeme nízke, až veľmi nízke, ledva viditeľné drevené kolíky s červenými hlavičkami: odtiaľ a potiaľ, na centimeter presne. Narobili sa geometri, museli preskakovať jarky, vchádzať hlboko do kukurice, zemiakov, lucerny, v lepšom prípade do lúk a pašienok patriacich iným, tiež neviditeľným majiteľom, brodili sa močiarmi a hustými porastami, popod Háje – a nenadávali, robili svoju robotu pokojne a dôkladne. Báli sme sa, že kolíky v tablách poškodia družstevné obrábacie stroje, že ich neuvidia alebo úmyselne neobídu, a tak sme so ženou namiesto nich alebo tesne vedľa nich povbíjali do zeme meter vysoké železné tyče; ich konce natreli červenou farbou a pol metra hlboko povbíjali do zeme. Nie všade, niekde predsa len zostala zarastená medza alebo stopa po starej poľnej ceste, niekde výnimočne starým korytom tiekol jarok. Pochválili sme v duchu starú priateľku prírodu, že sa polstoročnému násilenstvu nepoddala, a kde-tu sa nechala vidieť vo svojej odolnosti. Niekoľko týždňov sme sa tešili vidiac zviditeľnenú, hraničnými bodmi-tyčami vytýčenú vlastnú zem, naše parcely popri cestách aj vo vnútri družstevných lánov. Chceli sme aj stromky namiesto tyčí posadiť, no nestalo sa, lebo - - Ani sme sa nenazdali, a tyče čosi-kamsi zmizli, najprv tie pri cestách, ale potom aj po lúkach, siatinách a pašienkach. Nešetrili kolíky a tyče, neobchádzali ich družstevné stroje – hasta mi tu, voľáke idiotské tyče, jeden namýšľavý, aj keď nám známy majiteľ! A nechceli ich nevidieť ani naši statoční spoluobčania Cigáni: postŕhali ich, zrejme s veľkou námahou, ale uvzato a dôkladne: ani jedna tyč pri ceste už nevytŕčala červenú hlavičku! Kdeby nie: zber kovu je výnosný, aj dobre známym zlodejom zaň dobre zaplatia! Zmizla z povrchu zeme či chotára zdedená pôda, s toľkou námahou vymáhaná aj značkovaná; znova zmizla z povrchu zeme, znovu sa stratila v anonymite pôdy ovládanej večným, už fatálnym družstvom, čo sa nevie ani zviechať, ani zakapať! A zmizla práve tá, ktorú som družstvu odorval – irónia postkomunistického osudu! – práve tá, ktorú znovu obrába družstvo! Súkromný salaš totiž, ktorému som pôdu prenajal, nemohol kosiť trávu a lucernu, ani ovce pásť po mojich, po troch chotároch roztrúsených väčších či menších parcelách: ani ovce ani stroje by sa k nim jednoducho nedostali. Ani ornú pôdu premeniť na pašienky a lúky nešlo z roka na rok. Takže salaš musel uzavrieť dohodu s družstvom: pôdu nachodiacu sa v blízkosti salaša aj tably, na ktorých rastie lucerna a naozajstné pasienky – v rozsahu mojej vybratej pôdy - družstvo „prenajalo“ salašu, a ten im v rozsahu mojej plošnej výmery dal moju, ním odo mňa prenajatú pôdu, znovu do užívania družstvu. S mojím vynúteným súhlasom, lebo iného riešenia nebolo! A tak stojím, takzvaný majiteľ pôdy, takzvaný, lebo ju mám aj nemám, ktorá najmä nie je viditeľná a identifikovaná, métami vyznačená; existujúca len v pozemkovej knihe a na geometrických mapách, ktoré mi geodeti odovzdali. Mám iba mapy, nemám pôdu. Tá zostáva naďalej neviditeľná a nevyznačená, ponorená znovu do chotára ako za komunizmu, do celoplošnej družstevnej anonymity. Je moja, a nie je moja. Nedá sa samostatne, v konkrétnej rozlohe prenajať, ani mnou alebo mojou rodinou obrábať; živí zasa podobných tým, čo ju pred polstoročím ukradli. Dívaš sa, bezradný a nemohúci, jeden z desaťtisícov oklamaných, doslovný zúfalec, ktorého štyridsať rokov aj dve desaťročia po nich obchádzala a obchádza právo a spravodlivosť. Žiadal si – dostal aj nedostal si; je to tvoje, a nie je celkom tvoje. Existuje aj neexistuje, stojí na papieri, nie pred tvojimi očami. X Vidím celý chotár a v ňom naše parcely len v hmlistej diaľke, ako siaha pamäť. Tak ako to vidí už len zopár ľudí v dedine: rodiny starých gazdov, vlastne už len ich synovia, nie vnuci. Starí ľudia pomreli, aj z mojej generácie už len niektorí si pamätajú, čo kde stálo, rástlo a bolo. Kde stála tá a tá hrubizná lipa, to a to humno, alebo kade tiekol jarok. Čo o tom vedia títo cudzí, čo sem prišli? Cudzí, lebo komunisticko-diktátorské vedenie družstva odrádzalo mladých ľudí, aby zostávali pracovať v dedine, aj synovia gazdov obrábať pôdu predkov. Staré pomrelo, a mladé zutekalo. Prišli sem ľudia bez pamäti, čiže na územie s minulosťou ľudia bez minulosti; ľudia bez koreňov, bezzemkovia bez vlastnej pôdy v chotári, ale aj bez svojich otcov a praotcov na cintoríne, ľudia s citovou prázdnotou: plní len túžob po peniazoch, plní agresívneho konzumu a bezbrehej vôle po zisku; v podstate po pôžitkoch a pohodlí, po autách, motorkách, a najmä: nových rodinných domoch - stavaných bez štýlu a vkusu, vytŕčajúcich len gýčovosť, akési obžerstvo z majiteľskej mohúcnosti. Hej, po Novembri rozšírila sa nákaza, vypukla epidémia stavania rodinných domov. No nie na neúrodnej, ale ornej a živiteľskej pôde. Prišli cudzí a neznámi – nič dovtedy s touto dedinou nemali – a dopytovali sa na pôdu: kto kde akú má, či ju predá – a hlavne: koľko za ňu pýta. Zdedenú pôdu, plnú minulosti, roboty vlastníkovej rodiny, šťastia a nešťastia, príhod a spomienok! Pre kupujúcich cudziarov iba tovar: úžitkový, bez ľudských obsahov, citov, vzťahov a spomienok. Hlava obce, sediaca na tróne od revolúcie, o ktorú sa ničím nezaslúžila, naopak, sladko si v komunizme ako v cukrárni lebedila, povoľovala – kompetentne? – stavbu za stavbou, až vznikli celé nové štvrte, až sa o celú tretinu rozrástla dedina. Kto to chcel? Obyvatelia obce? Obecný výbor? Komuže to prospelo? Najmä hlave obce, lebo čím viac obyvateľov má dedina, tým väčší plat poberá jej hlava. A tak úrodná pôda sa v chotári aj na širokom okolí zmenšuje, nemilobohu scvrká – čo bude o dvadsať-tridsať rokov? Z čoho budú žiť Slováci? Nemajú more, nemajú nadmerné surovinové zdroje – len zhumpľované lesy a zmenšujúcu sa pôdu. Čo bude, keď nebude viac neistej ako istej Európskej únie? Tak ďaleko myslenie vykorenených Slováčikov - na dedinách aj ministerstve poľnohospodárstva - nesiaha. Takže si v rodnej dedine, si akoby doma, a nie si doma; si akoby v prostredí rodnom a zdedenom, no nie si ani vo svojom, vo vľúdnom, blízkom, pamätnom. Obkolesený cudziarskymi prišelcami, obludnými domami od lúky do lúky okupujúcimi chotárnu pôdu, ale za zárobkom chodiacimi do mesta. Čo vedia prišelci robiaci na družstve, čo vedia úradníci na družstve, ktorí tu zväčša ani nebývajú, čo vedia robotnícki bezzemkovia, čo vedia novoobčania, hoci inžinieri alebo lekári, čo je to rodná zdedená pôda, ktorá storočia živila predkov? Nezaujíma ich, kde predtým stál v poli ten a ten osamelý strom, kade cez potok viedla lavička, kde šumel dnes už vyrúbaný hájik, kde blbotali čisté, priezračné studničky! A kto bol v dedine ten a ten, aká to bola rodina, či dobrá, alebo nestatočná, koho otec trpel za komunizmu vo väzení, a kto si tu len požil a honobil? Kto bol skrátka oplan, a kto poriadny človek. Kto sa sem kedy nasťahoval, koľko generácií mu odpočíva na cintoríne? Pýtala sa jedna dojička, prišlá sem odkiaľsi, pýtala sa suseda, starého hrdého zemana: „A vy ste odkiaľ?“ Starý zeman múdro a ironicky odvetil: „Ja tu bývam od polovice trinásteho storočia!“ Čo bolo predtým a kedysi, všetko, čo doplavili storočia, výsledky námahy generácií, príčinlivých rúk a mozgov aj charakterov – ušlo do luftu, do pomyslov a ničoty: zmizlo, umrelo, neexistuje! Existuje len zem bez minulosti, bez spomienok, bez starých dedičných hraníc, čiže aj bez poriadku. Existuje staré územie, ale bez vzťahu ľudí k nemu. Ísť autom ľuďom z mesta krížom cez lúky, pokosené aj nekosené, je normálne; sypať smeti, aj neorganické odpady, kde je to najbližšie a najpohodlnejšie, tiež nie je nenormálne. Urobiť cestu pre motorky a autá cez pašienku alebo lúku je beztrestné, obcou a družstvom nevšímané. Klásť oheň, umývať autá, nechávať po sebe plechové a plastové odpadky, je dobrým rekreačným zvykom ľudí blízkeho mesta. Keď sa ohradíte, že je to súkromná pôda, toho a toho konkrétneho vlastníka, dostanete postkomunistickú odpoveď: „Tak nech si ju ohradí alebo dá tabuľku!“ A ostatná pôda? Neobrábaná súkromníkom, ale družstvom, aj tá sa má pre vás ohradiť? Po celom chotári sa majú pre vás rozpisovať tabuľky? Im nie, vám zastáva rozum. Vlastne, ako inak: komunizmus ľudí naučil, že poľnohospodárska pôda je družstevná alebo štátna, teda ničia. Alebo vlastne celá je naša. Ale nie pôda-živiteľka: je to len bezcenný prach a blato, čo sa nám lepí na nohy! Tam, kde niet minulosti, niet ani živých obsahov a vzťahu k živej skutočnosti – je prázdnota, je mŕtvota, anonymita, čiže nezáväznosť a bezvzťahovosť: čiže aj neláska a necitlivosť; je iba hmota bez človeka, je ľahostajnosť a ničota, znamenajúca beztrestnosť a chaos. X Kto sa neprizná – nevie, alebo nemá k čomu priznať – k vlastnej zdedenej pôde, ten sa nepriznáva ani k predkom, ani k vlastnej minulosti! Keď Indiánom, vraví Johan Babtist Metz, vzali cudzí agresívni prisťahovalci pôdu, vzali im, obrali ich aj o minulosť: narušili, zrúcali ich ríty, mýty a božstvá zviazané s tou pôdou, porúchali, pošliapali zdedené posvätné nekonečno v nich! Len zopár potomkov starých gazdov si vybralo z družstva časť svojej pôdy – viac sa ich o vrátenie pôdy nepokúša. Niet chuti, ale ani reálnej možnosti na celej vlastnenej pôde gazdovať: vybrali si len tri-štyri hektáre, na obživu jednej-troch kráv, svíň a hydiny alebo zopár oviec. Na viac nevládzu, ani peniazmi, ani časom, ani silami. Niet ani starých humien, ani maštalí, niet ani starých širokých gazdovských dvorov a sadov: potomkovia ich zastavali novými rodinnými domami. Niektorí z tých, čo si časť pôdy vybrali, zmohli sa na menšie traktory, vlečky, pluhy, kosačky aj hrabačku – a vypomáhali si vzájomne; ako v malom, ale dobrovoľnom, nie veľkom, násilníckom družstve. Začali – plní elánu a nádejí v čerstvých ponovembrových rokoch. Teraz? V dedine niet jedinej kravy: nevládali, nevydržali. Ale aj pre nezáujem synov, dcér, neviest a zaťov. Načo sa namáhať, trápiť, motať okolo statku, svíň a hydiny – keď si zarobia a môžu kúpiť v potravinovom obchode! A tak všetky mliečne, mäsové, predtým domáce výrobky kupujú dedinčania v potravinovom obchode. Alebo: skoro každý deň miestny rozhlas hlási, že „do našej obce prišiel súkromný podnikateľ“ – častejšie z Poľska, menej zo Slovenska. Skrátka, staré dedinské-gazdovské inštinkty, stáročné pudy a záujmy vymierajú, alebo celkom vymreli. Dedina-dediny sú iné: vymrela alebo v agónii na celom Slovensku živorí oná stredná vrstva, práve tá, ktorá pred komunizmom zabezpečovala národu obživu, remeselnú a inú hospodársko-praktickú výrobu. Tá vrstva, sebestačná, sebaistá a hrdá, ktorá vlastnila a šírila hospodársku istotu, aj radosť a optimizmus do života. Bezohľadná agresivita, mamutia výroba nielen v priemysle, ale aj poľnohospodárstve požiera, odstavuje všetky slabších a chudobnejších; malé, jedinečné, na ľudský rozmer šité identity pohlcujú obludné veľkoobchody a veľkovýroby – tie nové, ale umelé a choré kvety globality. A duša? Na tú sa ani nepýtajte. Rozplynula sa, vyparila. V mamone, v postkomunistickom materializme. Ducha, kultúry, idealizmu niekdajšieho je po dedinách pramálo; keď kultúra, tak masová – televízne seriály, diskotéky napríklad - na ktorej sa dá zabaviť a podnikateľom zarobiť. Aj cirkvi, ktoré konečne dostali slobodu, len zotrvačne prežívajú alebo vegetujú; sú iba sviatočným margom, zvykovým ornamentom nalepeným na živote dediny; najčastejšie žiadanou, iba chvíľkovou náboženskou dekoráciou na pohreboch. Návšteva kostola? Chatrná a čoraz menšia, u mnohých spoločenská a zvyková; u podaktorých komunistov pretvárková a manifestačná: pozrite, ako sme sa napravili! Výnimkami sú starší ľudia, presnejšie staršie a staré ženy; tie, čo bývali pri zrode života, majú bázeň aj pred jeho koncom. Mládež? Necíti – ako kedysi – to isté, čo stárež. Inakšie lákadlá jej okupujú dušu: ďaleké od robôt na poli, okolo hnoja, obrábania pôdy alebo pestovania zvierat. Diskotéky, autá, motorky, opájanie rachotom a rýchlosťou; poskromne športom, neskromne alkoholom. Mládež – Hviezdoslavova „držiteľka rána“? Kdeže lanské snehy sú? Možno viac a horšie: možno čoskorá, ťažko hojiteľná rana. „Věk pomíjí a jiný věk nastává, ... ačkoli země navěky trvá...“. Trvá aj obloha nad nami, klenie sa nad všetkými zmätkami, krivdami a neporiadkami; nad zemou, ktorá je rozbitá, ľudským pachtením zneuctená, chémiou do nej sypanou aj do povetria púšťanou poranená, znehodnotená a chorá, ľudskou a ekologickou ľahostajnosťou na samom živote ohrozená. Obloha nad nami stojí, odveká a celistvá, zem pod ňou – dočasne? – rozkrájaná, zle ošetrovaná, nakazená a nemocná; ani po Novembri 89 nenavrátená do starého poriadku, pôvodnej celistvosti. Nevráti sa k nej a k nám nikdy už to, čo bolo? Bude to už len naším z detstva doneseným nereálnym snom? Zostane už navždy to, čo teraz panuje? A bude sa znásobovať, ešte viac chorieť a pomaly, ale isto umierať? Kam sa to všetko ponáhľa, kam sa to rúti, čo nás to čosi-kamsi, alebo len s odkladom čaká? X Keď sme v Novembri 89 odzváňali starému neporiadku, štyridsať rokov trpenému zlu, videli sme ešte oblohu plnú pomyselných hviezd. Ale s takýmto vypáleným nebom bez hviezd nikto z tých, čo vítali prevrat, nepočítal. Čosi sa stratilo, čosi zhaslo, čosi odumrelo. Niekdajšie, to predkomunistické cítenie, niekdajšie myslenie, niekdajšie pohľady na oblohu nad nami. Dnešné oči už nevidia nekonečno, sledujú len krátkodobosť, chvíľu a jej bubliny. Hľadajú bohatnutie, konzum, rozkoše a pohodlie – a na konci všetkého ako svoju najväčšiu nepriateľku: evidujú smrť. Nenávidenú, ale definitívnu bodku za všetkým. Nie ako Záhadu alebo Nádej, ale ničotu a tmu. Necítia, nepotrebujú jednotu, mravnú celistvosť svojho života, nehľadajú centrum securitátis, ten najhlbší a bezpečný, pre seba najdôležitejší stred; netúžia po pravde ani po zákone, čo zaväzujú všetkých. Slávna Kantova hviezdna obloha nad človekom a mravný zákon v ňom sa zrútili a rozplynuli. Aj povinnosť: to „vznešené veľké meno“. Nastal Lipovetskeho „súmrak povinnosti“. Deklarácia práv človeka sa dávno, pradávno vyhlásila – Deklaráciu povinností dnešného človeka doteraz nik nevyhlásil ani nespísal. Hoci už koncom osemnásteho storočia vyslal Imanuel Kant osvietenskému svetu svoju dosiaľ nikým a ničím neprekonateľnú mravnú maximu: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva!“ Lenže náš takzvaný postmoderný svet, tak zaslepene polemizujúci s osvietenským a nenávidiaci všetko vznešené, nevidí, nechce vidieť ani túto najvznešenejšiu ľudskú maximu. JÚLIUS VANOVIČ (11. 4. 1935 v Dražkovciach pri Martine) bol už ako šestnásťročný – v januári 1952 – vylúčený z martinského gymnázia pre otca, väzneného v súvislosti s organizátorom SNP v Turci Viliamom Žingorom, protiprávne popraveným r. 1950. V r. 1952 – 1954 pracoval ako pomocný robotník, neskôr ako pomocný korektor v Neografii. Externe maturoval (1955) ako zamestnanec Matice slovenskej, ktorá ho odporúčala na vysokú školu. Po prvom semestri bol z nej na zásah pohlavárov rodnej dediny vylúčený. Pracoval znovu v MS a po prepustení z vojenskej služby (zo zdravotných dôvodov) nastúpil do MS tretíkrát. Martinské prostredie ho však ustavične kádrovalo, preto „emigroval“ do Bratislavy: v r. 1959 – 1962 pracoval v Slovenskej pedagogickej knižnici, potom bol bez zamestnania, od mája 1963 do konca r. 1968 bol redaktorom Slovenských pohľadov a Mladej tvorby. Medzitým absolvoval externé štúdium slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a nastúpil ako odborný pracovník do Ústavu slovenskej literatúry, odkiaľ po previerkach 1970 musel odísť. Od mája 1971 do júna 1972 bol korektorom a „tajným redaktorom“ Slovenských pohľadov, na zásah ÚV KSS vylúčený aj odtiaľ a nesmel publikovať. Ako korektor vydavateľstva Slovenský spisovateľ – nerehabilitovaný ani po Novembri – pracoval až do apríla 1990, keď sa mohol vrátiť do Ústavu slovenskej literatúry, kde ako samostatný vedecký pracovník pôsobil do r. 2000. Vtedy ho drasticky „poslali do penzie“, hoci starší od neho mohli tam ešte roky zostať. Toto posledné vyhodenie – zo štúdií a zamestnaní – bolo v poradí ôsmym v jeho živote. V r. 1991 obnovil v Tranosciu lukáčovskú Tvorbu, ktorú s prestávkou rediguje doteraz. Július Vanovič vydal: Antidialógy (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1968), tridsaťdeväť rozhovorov so slovenskými spisovateľmi; Kniha o starom Martine (Tatran, Bratislava 1990); Druhá kniha o starom Martine (Vyd. MS, Martin 1993); Nad textom a časom (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1993), staršie i novšie eseje o literatúre a dobe; Cesta samotárova (Vyd. MS, Bratislava 1994), portrét Júliusa Barča-Ivana; Návrat pred odchodom (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 1995), výber z troch prozaických zbierok, ktoré za komunizmu nesmeli vyjsť; Znamenia domova (Národné literárne centrum, Bratislava 1998), eseje zo šesťdesiatych rokov; Osobnosť Václava Černého (Kalligram, Bratislava 1999), personalistická monografia písaná ešte za života V. Černého; Tretia kniha o starom Martine (LIC, Bratislava 1999); Heretikon (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2001), staršie i nové eseje a publicistika; Prozaik proti totalite. Prípad Alfonz Bednár (Causa editio, Bratislava 2003), monografia; Zápisky z mŕtveho času. Denník 1970 – 1975, separát z časopisu Fragment 2003, č. 3-4; Epilóg starého Martina. „Pamäti z mladších rokov života“, bibliofília textov uverejňovaných v Romboide 2005, č. 3, 4, 5, 6; Chvála a skepsa. Kniha o Alexandrovi Matuškovi (F.R.&G., Bratislava 2007); Kronika nepriznaného času (Tatran, Bratislava 2008), román písaný v 70. rokoch 20. storočia; Nové antidialógy (F.R.&G., Bratislava 2010), dvadsaťjeden nových rozhovorov; Za kulisy života. Existenciály Ingmara Bergmana (F.R.&G., Bratislava 2011); K 75. jubileu autora vyšiel v Tranosciu zborník Večný nepokoj po-etika (Liptovský Mikuláš 2011). OBSAH VÁŽENÍ ČITATELIA 7 RODNÉ HORY – NERODNÁ MINULOSŤ 9 NANÚTENÉ TRVANIE 20 SNY A KONČINY NEKONEČNA 23 BUĎ POCHVÁLENÁ ODOLNOSŤ VECÍ STARÝCH A STÁLYCH 31 POLOSEN? VIDENIE? VÍZIA? 37 VODODUCH A DUCHOVODA 40 OKOLO JORDÁNU A CEDRONU 48 SMUTNO JE NA SVETE 56 AJHĽA, KŇAZ! 59 OBVINENÝ Z VELEZRADY 63 Z CROISSETU NA STARÝ DVOR 68 DOBA – NAŠA VLASŤ? 72 LEN KOREŠPONDENCIA? 76 CÍTIM SA STARÝ AKO PYRAMÍDA 82 PÊLE-MÊLE ZO STARÉHO DVORA I. 85 NAJKRAJŠIA DÁMA LITERÁRNEJ REFLEXIE 99 VEĽKÝ INKVIZÍTOR STÁLE VLÁDNE 103 NÁŠ TEMNÝ BRAT, NAŠA ODVRÁTENÁ STRANA 109 ČO NA TO CARL GUSTAV JUNG? 114 OD OSOBY K OSOBNOSTI – OD OSOBNOSTI K ESEJI 118 NIEKOĽKO VIET 123 ROZHOVOR NAMIESTO LISTU 125 PÊLE-MÊLE ZO STARÉHO DVORA II. 132 PRÍHOVOR NOVOROČNÝ 144 ZLATÁ POLIČKA, ZLATÝ REGÁLIK, KNIŽNÁ POLIČKA SNOV? 150 POSTSCRIPTUM 157 PÊLE-MÊLE ZO STARÉHO DVORA III. 162 O STAROBE, SMRTI A NEKONEČNE 175 ÉRA PRÁZDNOTY 178 PARADOXY PRÁZDNOTY 182 KULTÚRNA JEDINEČNOSŤ A „SVETOKULTÚRA“ 186 APOKALYPSA, ALEBO ZEM ZASĽÚBENIA? 190 SMÚTOK CHOTÁRA – SMÚTOK SVETA 192

Chvála a skepsa



  • SKEPSA
    
    VIDENÉ PO  ROKOCH 
    
    Tri eseje písané „na chválu“ zostávajú pre mňa pravdou, hoci neúplnou,  globálnou a do pátosu zdvihnutou, tak ako jej velil vtedajší obdiv – a ten všetko nevidí,  tiene nevidome prehliada.
    Tých olejových škvŕn je viac a väčších, ako som sa nazdával!
    V úľavných, optimistických šesťdesiatych rokoch temné roky päťdesiate existovali pre mňa v akejsi ľahostajnej diaľke, ak vôbec aj v obecnom kultúrnom vedomí existovali. Nepoznal som, ani ma nezaujímali kultovské texty mojich súčasníkov, ba i priateľov; rozhodovalo to, čo v prítomnosti robili, to, s čím som sa i ja s nimi spriazňoval; hľadeli sme vtedy – dosť ľahkoverne – nie dozadu, ale do budúcnosti.
    Až to, čo prišlo po okupácii v rokoch konsolidačných: tie prekvapenia, úžas z počínania väčšiny veľkých literárnych pánov, aj „názorových“ premetov istých priateľov, viedlo k nečakanej skepse, kritickosti, ba nedôvere, viedlo k celkovej zmene optiky.
    Vtedy, po šiestom rozhovore s Alexandrom Matuškom v Slovenských pohľadoch (1971) som odmietol pokračovať v ďalšom kladení otázok a ďalšej spolupráci. Priznám sa, že  odvtedy som  nijaký jeho text tri desaťročia nečítal. V nasledujúcich rokoch bol pre mňa inde, na opačnej strane; zaradil sa medzi tých, ktorými som opovrhoval. Prestal som ho čítať; po nútenom korigovaní živil som sa textami, ktoré na Slovensku nevychádzali.
    Ten, ktorý vyhlasoval, že „kultúra sa robí aj charakterom“ – čo by bol asi robil v roku Charty 77, v kampani za antichartu, ako by si počínal v rokoch zápasov o ľudské a občianske práva? Možno  nečakaná smrť ho uchránila od najhoršieho.
    Tá jeho smrť: keď zomrel F. X. Šalda, cítilo sa aj napísalo, že „zemřel hrdina“. Keď roku 1987 zomrel Václav Černý, dedič Šaldovho kritického a mravného žezla, cítilo sa, hoci nepísalo, že takisto zomrel hrdina – najväčší žijúci Čech, duchovný otec protikomunistickej opozície. Keď zomrel Alexander Matuška, takisto Šaldov žiak, občan toho istého času aj štátu, a takisto prvý kritický duch v rodnej literatúre – čo by sa tak mohlo povedať?  Zomrel poslanec pookupačného komunistického režimu? Národný umelec, ktorým sa stal za Husákovho tajomníctva? Človek ovešaný metálmi, cenami a vyznamenaniami, s najvyšším nielen vedeckým, ale i umeleckým titulom, ktoré dostával za súhlasu a zo štedrosti komunistického štátu? Za dielo, isteže; ale aj za poslušnosť v minulosti a odhadovanej budúcnosti; miera spoľahlivosti pri štátnych hodnostiach a tituloch rozhodovala. Bol, skrátka, „vždy učesaný“, ako povedal  Tatarka.
    Tridsať rokov som jeho texty nečítal. Ale dnes: v čase inflácie literárneho a kritického slova, keď slovo každého vyzerá ako jedno z mnohých, keď sa už o literatúre nepíše pre človeka, ale pre akési ľudské konfekcie, s terminológiou pre roboty či kybernetické stroje; v dobe pre literatúru ľadovej, v čase ľahkých múz, kultúry masovej a bulvárnej, keď hodnôt kultúrnych, umeleckých a mravných akoby teraz ani predtým nebolo, keď vládnu herci, speváci, modelky, moderátori, falošní politici, bulvárni novinári? Keď slovo beletristické aj kritické nemá nijakú váhu a literatúra svoju stáročnú vládu nad dušami stratila - práve teraz, po tridsiatich rokoch nečítania pocítil som jeho eseje ako úľavu a veľký stimul k návratu – k renesancii živej, človeka oslovujúcej eseje. Udrelo mi do očí jeho päť hrubých nečítaných zväzkov; znovu mi zasvietila, ale aj  potemnela jeho staronová esej. Vydať o tom svedectvo pokúša sa táto  kapitola.
    
    				x
    Ľahko bolo vysokoškolákovi v pražskej diaľke vysmievať sa zo svojho národa, z jeho povahy, tradície  a kultúry: nič mu nehrozilo, nijaké postihy, univerzitné či personálne: masarykovská demokracia nič podobného nepoznala. Niekoľko podráždených ozvien – ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva – neznamenalo nič skazonosného: skôr podporilo známosť autora, vznik jeho včasnej popularity.
    V buričstve však nebol prvý: nejedným postojom, ba i myšlienkou predstihol ho Ján Igor Hamaliar. Aj záujem o dielo Jána Lajčiaka získal z jeho knihy Hlasy nášho východu (1929).
    Ani jeho odvaha nebola suverénna: prekvapuje, že päť príspevkov do Davu (1933, 1934) nepodpisuje vlastným menom, ale pseudonymami: Š. Matúš (Causerie o úrovni slovenského katolicizmu); Matúš Donoval (Posledné slovo v afére bahňanskej); Fedor Tomšič (Básnikovo rendez-vous, čiže J. Smrek: Básnik a žena / O plagiátorskej sláve medzi nami, Nové verše Novomeského). Predsa len sa obával slovenského konzervativizmu? slovenského katolicizmu? Přítomnost sa na Slovensku až tak nečítala, no Dav u konzervatívcov vyvolával odpor, obavy, pohoršenie.
    Aj pod prvý článok vôbec – Hra na fujaru a pokrok (Přítomnost 1930), dáva len značku –rm, a vo vybraných spisoch (Za a proti, 1975) ho uverejňuje ako „článok mierne skrátený“. Jeho konsolidačný editor dodá, že „... najmä pri Juveníliách, autor po odstupe časov vynechal niektoré miesta, poznačené prikritickým temperamentom a kritickou útočnosťou...“. Čiže nielen pri Juveníliách? 
    No sú ľudia na Slovensku, nielen v Čechách, ktorí uverejňujú bez úpravy už svoje prvé pokusy; práve tie nesú zápal mladosti a jedinečnú prvopočiatočnú pečať  – a tento „rebelant“ sa obáva odozvy háklivých miest po toľkých rokoch.
    Ale predsa: radosť ho je vidieť ako šermuje, ako sa uškŕňa, hýri vtipom, paradoxom a navyše elegantne: proti slovenskej ospalosti, tradičnej provinciálnosti, neznalosti a nedovzdelanosti, proti hejslováčeniu a kocúrkizmu, proti dedinárstvu, skupinkáreniu a potľapkávaniu, proti zaspatosti nielen národnej povahy, kultúry a literatúry, ale i náboženstva oboch cirkví, s dôrazom na cirkev katolícku.
    Radosť ho je čítať a citovať i dnes: a predsa tesne pred smrťou – zrelý? prezrelý? – vypúšťa, ako vidno, isté miesta, lebo sa bojí, že v nich prestrelil. „Človek má mladé pravdy, a potom tie staršie“? Zacítil, že v tej nespratnosti, posmechu a úškrnoch, v celej iskrivej štylistike je  prídavok vytŕčania, mladíckej márnomyseľnosti, exhibicionizmu? Uvedomil si, že vtedy najlepšie slovenské diela nepoznal?
    Vrcholom Juvenílií sú Portréty slovenských spisovateľov:  tak písať o autoroch, s takou dávkou nezávislosti, kritickej bezohľadnosti a slobody malo by sa aj dnes, najmä dnes; žiaľbohu, mal iba jedného nasledovníka: esejistu Bohuša Kováča; čítaj jeho kritický striptíz Mináčovej dvojnovely Nikdy nie si sama.
    „Kritika, aby strelila, musí občas prestreliť!“ To však, čo odstreľoval, nepadlo a doteraz stojí, dokonca drzo, sebavedome. A nikto na to neútočí, nezapaľuje a nenapaľuje práve dnes: keď sloboda otvorila všetky hlavy, aj tie výsostne prázdne, a rozviazala jazyky, i tie nekultúrne a falošné. Keď sa plnia  nie mozgy, ale peňaženky a žalúdky, a rastie nie kultúrna úroveň, ale kontá v bankách; keď nekritickosť, netvorivosť, nedovzdelanosť istých strán aj istých intelektuálov skamenela na bod celonárodného mrazu, keď morálka národa, slovami profesora zo Sorbonny, „je k blití“. 
    
    			x
    Sebavytŕčanie,  exhibicionizmus, atraktivita dosahujú vrchol v neveľkej knižke Vajanský prozaik (rkp. 1937, tlač 1946). Akoby pokračoval v Portrétoch slovenských spisovateľov, ale na väčšej ploche, väčšou dôkazovosťou, podrobnejšími, početnejšími detailami a citátmi; s väčšou ambicióznosťou a sebavedomím,  so zvýšenou dávkou suverénnosti.
    Hýri „obžerstvom z vlastnej mohúcnosti“, povedané jeho slovami; opanúva vás dojem, že  o chudáka Vajanského už ani nejde, ale o nášho vystatovačného kritika. 
    Východisko k Vajanskému nie je nijako nové: vedie od Masaryka a hlasistov  k Matuškovmu pozdnému obľúbencovi Františkovi Votrubovi. Neskutočný slovenský svet, neexistujúce slovenské kaštiele, neskutoční vlastenci, na Slovensku neexistujúci ľudia; umeliny namiesto života. Matuška to len s veľkou parádou   popretriasal, citátmi dokladal, demaskoval, utriedil: typ, „myšlienky“, postavy, ženy, láska, „forma“ a i. A zo všetkého sa vysmieva, nie iba z toho v úvodzovkách.
    Mimo záujmu zostáva však najdôležitejšie: historická situácia, v ktorej sa národ s literatúrou ocital, v ktorej Vajanský novely a romány písal.
    O čo chápavejšie a platnejšie píše o Vajanskom ako prozaikovi Ján Števček v Dejinách slovenského románu (1989):  „Vajanského prózu v tomto zmysle treba posudzovať vývinovo a historicky. Vajanský stál pred úlohou vytvoriť slovenský román, ale tvoriac ho, musel dať črty skutočnosti aj slovenskej spoločnosti“ – a tá ešte  na román nevyzrela, ba takej spoločnosti ešte nebolo! „Úžasné úsilie Vajanského smerovalo k tomu, dať národnej tendencii presvedčivosť dôkazu, vnútil jej charakter skutočnosti... preto spoločensky nepravdepodobné zjavy museli tu byť románovo pravdivé.“ Vajanský je „Sizyfos slovenského románu!“  
    Prečo práve Vajanský?
    Stelesňoval mu všetko zatuchnuté a hnilobné v národnej povahe i národnej kultúre,  mlčanlivo obíduc jeho rozhľad a kultivovanosť, na tie časy slovenské európanstvo. Vajanský nebol ani jeho súčasníkom: nehrozil už spiatočníctvom, pomýleným rusofilstvom, náboženskou ortodoxiou a vôbec: kultúrnym konzervativizmom.
    Nikomu už nevnucoval to, čo nie je, ale by malo byť – neskutočných ľudí, nereálne príhody a územia – tých bolo aj pred Vajanským aj po ňom. Imaginárne územia, chlapácki muži, cnostné Magdalény, rôzne víly ľahotských hôr, nevesty hôľ a panny zázračnice náročnému, zlostnému kritikovi  potom nevadili. To, čo tak vehementne žiadal, literatúra jeho chvíle už nepotrebovala: bolo to aj strieľanie do vetra, tak trochu aj pre samého seba, pretože upozorňujúce na seba. V tej chvíli bojoval  len s veternými mlynmi; nebolo ani potrebou ani zásluhou ani hrdinskosťou proti nim sťaby na život a na smrť šermovať, toľko pušného prachu vystrieľať.
    Pôsobilo, zdá sa, čo si ešte z Prahy doniesol, a čomu dal výraz v univerzitnej práci na štátnu skúšku: Ideológia J. M. Hurbana a jej vzťah k slovenskej súčasnosti. V najpomýlenejšej svojej práci, ku ktorej sa príznačne počas celého života nepriznal; o ktorej publikovanie sa zaslúžil až jeho  konsolidačný monografista Ludvík Patera.
    Hurbanovská obsesia? Hurbanovci mladému Matuškovi akoby sedeli v žalúdku: Otec  „dostal syna tam, kde ho chcel mať: Vajanský za zmenených okolností drží idey otcove, je novým vydaním J. M. Hurbana (...) Vajanským sa idey Hurbanove predĺžili o ľudský vek; Vajanským sa držia dodnes“ – zasmej sa kto môžeš – „prešli do krvi, stali sa oficiálnym kultúrnym vzduchom aj inde: v dedinskej izbe, na ktorej sa nikdy neotvárajú okná“. Ani  slovom sa nedotkne základnej, epochálnej Hurbanovej eseje Slovensko a život literárny, ani  životopisu Ľudovíta Štúra, a z Hurbanových kritík a literárnohistorických článkov cituje len to, čo mu vyhovuje. 
    
    				x
     Paradoxy Matuškových kritických aj životných postojov sa  začínajú:
    Ak mu je J. M. Hurban v menovanej práci konzervatívcom, ktorý ako nik iný zo štúrovcov stelesňuje „posvätnosť zásad“ – rozumej: starých, nemeniacich sa, skostnatelých – čím je aj „najoficiálnejší“, takže „ním prichádza k slovu v klasickej forme ono nadšené diletantstvo, ktoré samo netvorí, je len zápalisté a horlí, ktoré si však osobuje právo hlavného slova“, takže „Hurban je hlavnou príčinou skocúrkovenia slovenského života“ – o niekoľko rokov v esejach o Sládkovičovej Maríne a Jankovi Kráľovi  z r a z u    nie je Hurban starina a skamenelina, zápecnícka zatuchlina, ale ten, kto prenikavo videl a platne vypovedal:  včerajší národný cynik sa už na neho odvoláva.
    V eseji Janko Kráľ, jednej z najlepších aké napísal, už roku 1943 sa odvoláva na Hurbana ako držiteľa – tentoraz pozitívneho - „hlavného slova“: „Hurban sa nemýlil“, prečo? lebo mu „vlastné morálne hľadisko na romantizmus nebránilo, aby nežialil nad smrťou Máchovou“ a aby nehovoril o „plamenných výtokoch skvelej obraznosti Máchovej“. A že „Hurban to vedel hneď,“ keď „prorokoval, že Janko Kráľ stvorí Slovákom poéziu a ukáže im, čo je básnictvo“! Tu je ten netvorivý diletant, zápalistý, ale zaostalý osnovateľ slovenského skocúrkovenia: „Janko Kráľ sa vedel – ako to krásne vyjadril J. M. Hurban, podávajúc charakteristiku Slováka - ,hodiť osobnosťou svojou do prjehlbini prjepastnej obecnosti´“; taký už Hurban, ktorý za maskou Janka Kráľa videl jeho skutočnú tvár – len s Boženou Němcovou a možno so Štúrom.
    Staré Profily, tie z vojnových rokov, s esejami o Štefánikovi, Sládkovičovi, Jankovi Kráľovi, Dostojevskom, Schopenhauerovi a Nietzschem – po exhibicionistických juveníliách a ešte exhibicionistickejšom Vajanskom – sú nečakaným obratom a zdvihom, sú kritikovou hviezdnou hodinou, aká sa  už k nemu za života nevráti.
    Akoby do kritiky–esejistiky vstupoval nový, doteraz neznámy autor; nie posmeškár, odsudzovač a cynik, ale inšpirovaný, priam básniaci patetik, odkrývač a uctievač trvalých národných a kultúrnych hodnôt.
    Cynik z tridsiatych rokov si na začiatku vojnových rokov štyridsiatych  objavuje zrazu národ, národných básnikov, objavuje vlasť! Objavuje si Štefánika –  patriota, hvezdára, generála, diplomata, Európana:
    „Čo nám odkazuje ako Slovákom? Nám, ktorí sme nikdy neboli na scéne, lebo nás z nej vždy niekto odstrčil“ –  nebol to teda dôsledok našej lenivosti, zápecníctva, sebou zavinenej zaostalosti – „ktorí sme hrali svoje úlohy nie v jase dní, lež po žalároch, nie pred tvárou času, ale po zapadnutých kútoch a dedinkách! Učí nás nebáť sa malosti zemepisnej, zaväzuje nás k službám rodu, za ktoré sa neplatí; zdôrazňuje, že niet slobody, kde niet vzdelania a charakterov“ – kiežby sa bol Matuška toho držal v päťdesiatych a sedemdesiatych rokoch! – „zaklína nás bdieť nad tým, aby neprišli nazmar znoj a krv tých pred nami; prosí nás milovať rod a byť hotoví dokázať skutkom staré: dulce et decorum est pro patria mori...“
    Žasnete a pýtate sa, čo spôsobilo obrat o stoosemdesiat stupňov?
    Boli básnici, ktorí si práve vtedy znovunachádzali „moju rodnú“, písali „návraty“ alebo vzývali večnú lásku a múdrosť „Žofiu“-Sofiu, aj iné mocnosti nehynúcnosti podobné. Neistota, rozkolísanosť čias? Kríza hodnôt? Hroziace totality? Vypuknutá vojna s jej apokalypsou a následkami? Ohrozenie holého života? Hľadanie záchytných opôr, hlbiny bezpečnosti, domova duše v labyrinte sveta aj čias?
    Neistota môže byť aj existenčná: Matuška je štátny profesor, vrchnosťou síce nepotľapkávaný, nie však znemožňovaný: trochu konformnosti predpokladajme, šepká nám démon pochybnosti; štátny profesor (ako sme čítali, všade sa zdraví „Na stráž“!) nepíše už nič opozičného, búrliváckeho, rebelantského – ani do Národných novín, ktoré by mu boli k dispozícii.
    Štefánik: slávnostná reč na Štefánikovej akadémii v Banskej Bystrici v rokoch 1942, ktorú predniesol naspamäť a v poslucháčoch, ako spomínali, vyvolala veľký dojem. Štefánik, Slovák a Európan, bol pre slávnostného rečníka modelom moderného, európskeho Slováka popierajúceho všetko, čo  predtým zavrhoval, čomu sa cynicky vysmieval, proti čomu búrlivácky bojoval. Alebo ešte čímsi viac? „...trpel výsostnými neresťami romantikov“ – aj takými, aké Matuškovi, v podstate tiež romantikovi, objavili aj jemu spriaznení novoromantickí prozaici, Knut Hamsun a Joseph Conrad. „Duša mi prahne po krajoch“, píše Štefánik, „viem, ani myšlienka ich nedostihne“. Bažil za absolútnom, za tým, dostať sa ta, ,kde je vzduch bez prachu a mikróbov´, chvel sa rozkošou, keď vyciťoval blízkosť týchto pásem, a zúfalstvom, keď mu unikali. Neprel sa s Bohom, ale zapochyboval, či je Bohom lásky, ak je všemohúci, veď vložil do človeka túžbu po  vysokom a čistom, nedal mu však síl premeniť túžbu v skutok.“ A toto je azda aj Matuška samotný, ten mladší a pôvodný, s túžbou „po vysokom  a čistom“, ktorý tiež túžil „zvečniť sa“ – nie skutkom ako Štefánik, na to on, nepraktik, nemal – ale slovom, hnieteným a vysielaným do nezabudnuteľnosti.
    A je tu Janko Kráľ – básnik maximalista, „ktorý neuzrel, ale vytušil nebo i raj“; so „samotou radikálnou, hviezdnou i bezhviezdnou“; s bolesťou, „ktorá je aj jeho majstrom“; s Bohom, „ktorý je jeho túžbou“. A tak sa „vzpína za rajom niekedy existovavším, a teraz iba mučiacim myseľ.“  Má ,túžbu za svet´, ale úsiliu za svetlom, za ktorým sa vypravil, zjavila sa záhada, nevyspytateľná, Niečo. 
    Vzápätí vidíme Matušku poučeného aj teológiou dialektickou, modernou „teológiou krízy“: „Básnik má vo svojom slovníku Boha a zdá sa, že ho aj uzrel – veď chcel zem na nebo premeniť, lenže častejšie má chvíle, keď z neho len ibák hrom zavyje“. A tak šiel „cestou necestou, v mene božom, ale s nepremoženým peklom v duši, s vyprosievaným požehnaním, ale i s kainovským znamením. Doráňal sa, nedošiel.“ 
    Ale čo, ak je „predsa nositeľ takého rozporu a jeho obeť bytosťou náboženskou“? Pretože „náboženskosť je nielen tam, kde sa pokorne verí, ale kde sa i náruživo popiera – niet jej len, kde je ľahostajnosť“. A je to presne podľa Eduarda Thurneysena, jemu známej knižky o Dostojevskom, v ktorej sú základné východiská barthovskej teológie krízy.
    Takýto – aj teologický! – Matuška Janka Kráľa domýšľa: že síce nemal asi vieru, ale „cítenie náboženské“, že na konci jeho osamelej cesty „nie je nič a ničota“, ale „je Niečo“. Teda svet a život ako hádanka a zakliatie? Taký skeptik a tragik však verí „v nejakú možnosť odkliatia“.
    Takto nám Janka Kráľa ešte nik nepredstavil: spiritualistický, náboženský rozmer našej kritike a literárnej histórii desaťročia chýbal, a po februári 1948 až do svojej smrti umlčal ho v sebe aj Matuška. Neotvoril ho v sebe ani v rozhovoroch z roku 1971, kde odhaľoval svoje vnútorné privatissimum. Chýbal mu pri interpretovaní, citeľne chýbal po celý komunizmus, v tom dlhom „čase tretinových právd“. Úplnej pravdy o istých autoroch a dielach sa ani v dlhých monografiách nezmocní – kde má na manévrovanie možnosti aj priestor – vie azda o nej, cíti ju, ale radšej zamlčí, alebo len naznačí, à la: „to, čo ho prerastá“ a pod.
    Okrem „objavu“ národa a spirituality začína dovtedy neznáma reflexia o národe, dokonca o jeho programe. V tridsiatych rokoch mu vyčítal neprítomnosť plurality, kritických a opozičných hlasov, rebelantských duchov – a tu, hľa, o. i. čítame, že Janko Kráľ sa „prebil v dušu vlasti rozžialenú“, že „trpel otrockosťou a potupenosťou svojho rodu, jeho biedou, koreniacou v rozbitosti úsilí a myslí“ – tým skrátka, čo M. M. Hodža „pamätne vyryl do slovenských svedomí slovami: ,Slováci jeden kameň mudrcov spolu nehľadajú, každjemu je na kremeňi, lebo žabici dost, keď si len pre seba ohňa zakresať muože´.“ (Sic!)
    Napokon? „Zakliata je vlasť i vesmír; väzňom politickým je Slovák, väzňom vesmíru je človek; otrok v národnom zmysle a otrok vlastnej ľudskej malosti; túžba po vlasti v dávnej minulosti a túžba po dávnej vlasti duše.“
    To je veľké, nezabudnuteľné slovo kritika, ktorý sa v starých Profiloch ocitol na svojom vrchole: žiaľ, v živote  naň už nikdy nevystúpi. Tragický paradox jeho života, lebo tvorivá cesta sa mu práve otvára.
    
    				x
    Padla prvá, slovenskoštátna totalita, a Matuška v prvom slobodnom článku O duchovnom kolaborantstve (jún 1945) postuluje:
    „Vždy sme si mysleli a presvedčení sme boli, že charakter nemusí byť a nebýva v rovnováhe s intelektom; tak nás učila skúsenosť. Videli sme však u nás v týchto posledných rokoch prípady takého rozchodu medzi nimi, že musíme rozhodne trvať na tom, aby tu nejaká úmernosť bola, aby tam, kde jej niet, bola požadovaná a aby tam, kde jej nebolo, bola vyžiadaná dodatočne. Treba trvať na tom, že nie je možné len tak, bez ďalšieho ťahať niekoho z blata pre jeho básnickú schopnosť, pre jeho básnický protest proti tomu, čo sám ako človek napomáhal. Literárnym dielom sa možno vykupovať z vlastnej ľudskej malosti, ale nemožno ním dokazovať alibi. Za prostého človeka ručia jeho skutky, nie jeho slová: nech ručia aj za majstrov kultúry, obzvlášť keď si sami vytvorili situáciu, že môžu a musia byť posudzovaní nielen podľa svojich skutkov a činov básnických, lež aj podľa inej svojej činnosti. Kultúra sa robí aj charakterom a malo by veľmi znemravňujúce následky, keby ju mohli robiť bez verejného ventilovania svojich vecí tí, ktorí sú síce nad všetku pochybnosť z jej tvorcov u nás, ktorí sa však neukázali uliati z jedného kusa. Boli časy na Slovensku a boli veľmi dlhé, keď sme mali plno charakterov, ale málo talentov. Ktorýsi Slovák sa pred polstoročím vyjadril, že Slovensko potrebuje charaktery, a potom pokračoval: „A menovite daj nám, Pane Bože, talentov! Bez tých nebýva nič.“ Dnes sa nemusíme modliť, aby nám Boh zoslal talentov, máme ich a budeme ich mať; musíme sa modliť, aby nám zoslal charaktery.
     Akoby sme to čítali, akoby sme to prežívali práve dnes!
    Lebo dodnes nezodpovedanou a neriešenou zostáva otázka: čo budeme robiť s hlušinou, s komunistickým odpadom, všetkým tým falšovaním, znehodnocovaním a zneucťovaním hodnôt? Ako sa postavíme k textom, hoci len k istým, ale okatým miestam v nich, ktoré kričia kultúrnou hanbou a zradou? Ako sa postavíme nie iba k textom, ale aj k zástoju ľudí z literatúry a kultúry, ktorých počínanie a praktiky v kultúre boli viac ako hanebné a nemravné?
    Zostanú hlušinou a odpadom ako tie kolaborantské za slovenského štátu? Len zabudnuté, zneškodnené ľahostajnosťou, nezáujmom generácií, ktoré prišli po nich?
    Písanie a počínanie komunistických kolaborantov, povedzme i tých „z Válkovho klanu“, z ktorých poniektorí sú dokonca hrdí, že tam patrili, dáva výstražné znamenie, že lož nesmie zostať – navždy a nerozoznateľne  pomiešaná s pravdou, trvanie na hodnotách s ich popieraním, vernosť so zbabelosťou, mravnosť s nemravnosťou, kultúrnosť s nekultúrnosťou. Mravná otrlosť  dosiaľ živých ideológov a konsolidátorských praktikantov stále vyvoláva odpor, hnus.
    Bola totiž aj v slovenskej literatúre a kultúre hŕstka ľudí, pre ktorých bolo nemožné a nemysliteľné pridať sa k pritakávajúcemu, kolaborujúcemu, všeličo píšucemu i podpisujúcemu – a iných odpisujúcemu – stádu. A literárne i existenčné odpisovanie, čiže znemožňovanie, literárne likvidovanie tých ľudí: ich zamlčiavanie a gumovanie, zastieranie údajov, že vôbec pracovali a žili, je nekultúrnosťou a nemravnosťou, hanebnosťou v nepohnuteľnom zmysle slova. 
    Nemoralizujem. Kultúra je svet hodnôt, a niečo v nej platí, alebo neplatí, je hodnotou alebo polohodnotou, a teda pahodnotou. Pretože: „řekneš někdy půlku pravdy, jako bys´řekl celou lež“, odkazuje F. X. Šalda. A niet podľa neho  kríz kultúry, sú iba krízy osobností a charakterov.
    Dobre, príliš dobre to vedel jeho slovenský žiak, ktorý ho tajne odprevádzal z univerzitných prednášok, obdivoval jeho Zápisník ešte v gymnaziálnych laviciach, dávajúc sa inšpirovať a poúčať akoby na celý život.
    Ten pražský žiak, zasvätený do jeho hrdinského sveta a jemu verný ešte po skončení vojny, po páde prvej ríše zla, si ako vidno príliš dobre uvedomoval, čím bola, aký fenomén znamenala kolaborácia s totalitným režimom u nás, čo znamenala vo svete slovenských kultúrnych a mravných hodnôt.
    Takže celkom logicky a prirodzene tisne sa na jazyk otázka, aká bude budúcnosť autora takéhoto programu, ako sa vyvíjal, ako si počínal on sám? Či „človek v slove“ dostál vlastnému slovu, alebo naň zabudol, popieral ho, rušil vlastný program sebou samým?
    V rokoch 1945 – 1948 pokračuje v kritickej aktivite úspešne začatej počas vojny najmä v Lukáčovej Tvorbe. Nielen pokračuje, ale svoju esej rozvíja, zaktuálňuje, robí spoločenskejšou, adresnejšou, analytickejšou, doloženejšou. Rozširuje ju o žánre: píše nielen medailónky, kritiky a recenzie, ale i krátke glosy a poznámky (inšpirovaný najskôr povestnou rubrikou v Nouvelle revue française: „Je remarque, que...“, Poznamenávam, že...); útočí na kultúrne, politické a spoločenské nešváry, píše – akoby zrelšie pokračovanie juvenílií – seriál K slovenskému národnému charakteru; skrátka číta a sleduje znamenia doby – a do roku 1948 sa v nich nemýli: Na výročie smrti píše  esej o osobnosti TGM (odobruje o. i., že Masarykova sociálna otázka je otázkou mravnou), na Vianoce 1947, tiež pri výročí o F. X. Šaldovi, a ešte v máji 1948 znovu o Štefánikovi (tieto eseje do kníh a vybraných spisov nezaradil). Áno, odbíjala vrcholná hodina Matušku-kritika.
    
    			x
    Približne od februára 1948 z jeho textov čoraz viditeľnejšie vystrkuje rožky ideológia. Bol v povstaní, je ľavý; nevyznáva, azda len – on, človek aj náboženský – koketuje s marxizmom, ale chce nápravu sociálnych a triednych rozdielov: vie však, čo to znamená? Uvedomuje si, aká doba prichádza? V poslednom ročníku Šaldovho Zápisníka čítal pamätné state Ve věku železa a ohně, aj Gideovo zklamání ze sovětského Ruska – zabudol už na ne?
    Lebo už 2. 5. 1948 čítame v Kultúrnom živote jeho veľké pritakávanie vystúpeniu „umelcov v Grémiu“ (ich záverečný, jednoznačne prokomunistický Manifest socialistického humanizmu spoluštylizoval); prihlásenie sa k prelomovej epoche, lebo po starej doterajšej ceste „sa ďalej ísť nedá“, pretože „vracia sa doba základných vecí“, a ide „o nový pomer života individuálneho ku kolektívnemu a naopak“, že „ani v socializme umenie nebude posluhovať, ale slúžiť“.
    Socializmus, nová cesta, kolektivizmus, služba: ide aj o „ideovosť umenia a divadla“ – historická „doba prechodu“ sa aj u Matušku začína!
    Recenzuje Mináčov „pokrokový“ román Včera a zajtra. („Rekonštrukcia, dvojročnica, marenie socialistického úsilia úsilím opačným, aby všetko zostalo pri starom.“)
    A čo nasleduje? „Sovietska kniha – nástroj života.“ („V nastupujúcom a v Sovietskom sväze i nastúpenom a uskutočnenom socializme, nie je práca trestom a kliatbou, ale údelom a poslaním – večnou podmienkou ľudského života vo formulácii Marxovej.“  Čím je v Sovietskom zväze kniha? Nie je ópiom, „lebo sovietsky človek nie je okyptený a rozlomený“, nenahrádza si ňou to, čo nedožičí život, ale je „denným chlebom, vodcom a sprievodcom socialistického života“.)
    Iné požiadavky, iný slovník, ako v kritikách vo vojnových rokoch!
    A recenzuje aj to, čo dozaista nemusí: Fraňov Kráľov román Bude ako nebolo; a hoci je voči nemu kritický, je to román, v ktorom je to, čo sám schvaľuje: „ťažkosti v ľuďoch a s ľuďmi, ktorých odpor treba premáhať; voľby r. 1946, Trať mládeže, Február 1948, katolícka akcia, JRD; je tu úderníčenie a socialistické súťaženie; je tu motív práce a vedúca úloha strany“ – áno, román napísal niekto, koho komunistické presvedčenie je nad všetku pochybnosť, „čisté a neotrasené“.
    To sme veruže, veruže nečakali.
    Ďaleko je Gulbransen a jeho Večne spievajú lesy, ďaleko Gudmundsonove Ráno života, alebo Lagerlöfovej Gösta Berling! – To sú predsa knihy – „ópiá západu“! Alebo aj severu.
    Ale je tu domáci Ľudo Ondrejov, niekdajší autor čarokrásnej Zbojníckej mladosti, teraz sploditeľ románu Na zemi sú tvoje hviezdy – no ani on „nevidí veci triedne, marxisticky, lež živelne“. (Sic!)
    Čo ešte nepočujeme? „... málo vieme z marxizmu-leninizmu, ktorý máme spraviť svojím“ – a ono „môže a musí práve marxizmus a jeho osvojenie zmeniť ,národnú povahu´ slovenského básnika a spisovateľa, povahu snivú a romantickú“, skrátka „povahu lenivú“ na „povahu vedeckejšiu“.
    Verí tomu, čo hovorí?
    A píše recenziu, akú by si od neho nečakal: o Mihálikovom Spievajúcom srdci (1952): o speve dogmatického katolíka, ktorý  sa z večera na ráno stal dogmatickým komunistom, o skladbe síce formálne dokonalej a slovesne sviežej, no falošnej a lživej. Keď ľudí popravovali a zatvárali, vyhadzovali zo škôl, domovov a zamestnaní – on jasá, on spieva o Slovensku novom – a socialistický kritik Matuška mu pritakáva! „Veď Mihálik je básnikom novej epochy nášho života, v ktorej striasame zo seba vekovitý nános otroctva a vymaňujeme sa zo zakliatia“ – a ten proces „v hmotách i dušiach zbásnil Mihálik nevšedne“.
    Už aj tento kritik lož vydáva za pravdu, o čiernom vraví, že je biele. Kde sa podel jeho Šalda, jeho Lessing, jeho Carlyle, kde sa podela jeho Kralická Biblia?
    Kritik Matuška akoby strácal vlastnú identitu, stáva sa jedným z mnohých; ktorý len lepšie štylizuje,  čo sa žiada a nič nenarúša.
    Stalo sa niečo? Ale hej: stalo sa čosi neuveriteľného, absurdného aj údesného – a stalo sa na „aktíve slovenských spisovateľov – komunistov“ ešte 30.-31 marca 1951.
    
    				x
    Totiž: „historické zasadnutie Ústredného výboru KSČ vo februári 1951 odhalilo skupinu záškodníkov a agentov imperialistického tábora, pred celým pracujúcim ľudom ukázalo zločineckú tvár Šlinga, Švermovej, Clementisa a spol. ... medzi podlými škodcami, nenávistnými nepriateľmi Sovietskeho zväzu a ľudovej demokracie, ako boli matkovrah Šling a špión Clementis, prevádzal svoju činnosť Ladislav Novomeský, ... spolu s Clementisom mali hlboký vplyv na vývin slovenskej literatúry, a to po dlhé roky... Dnes je všeobecne známe, že Novomeský kormidloval literatúru nie do služieb všeproletárskej veci, ale do služieb slovenskej buržoázie na jednej strane a do služieb kozmopolitickej bezpáternosti na druhej strane“ – tak Milan Lajčiak v úvodníku Kultúrneho života (1951, č. 13).
    Všetci menovaní – aj iní – sú vo väzení; vzduch páchne ďalším zatváraním, alebo aj popravami...
    A „kontrarevolučný vplyv“ menovaných odrazil sa aj na nemarxistickej, bezideovej tvorbe v slovenskej literatúre, najmä u Dominika Tatarku, Vladimíra Mináča, Alexandra Matušku a Michala Chorvátha. Lajčiak im v úvodníku hneď venuje usvedčujúce odstavce. Matuškovi: „...rovnako s hlbokým a nebezpečným vplyvom Alexandra Matušku, literárneho kritika, na slovenských spisovateľov. Práve on je príkladom, kam vedú snahy „po nestranníckosti“ našej kritiky, snahy vravieť z aristokratického, výlučného postavenia. A predsa stačí odkryť hmlu z jeho poloprávd a estétstva, aby jasne každý videl zakuklený buržoázny nacionalizmus prejavujúci sa od vychvaľovania Štefánika, generála reakcie a vyzdvihovania reakčných filozofov Nietzscheho a Schopenhauera roku 1946 až po podceňovanie významu Janka Jesenského ... Petra Jilemnického roku 1950.“
    Nasleduje „aktív slovenských spisovateľov–komunistov“ (30. – 31. marca 1951) – odzneje zlopovestný referát Júliusa Šefránka Niektoré ideologické problémy našej literatúry, a po ňom – „diskusia“; presnejšie komunistická inkvizícia: kolektívne obžalúvanie štyroch obvinených; stádo sa tiež cíti ohrozené – a najlepšou obranou je útok. Vyberáme:
    „Vzali si s. Chorváth a s. Matuška poučenie z diskusií v Sovietskom sväze? Zrejme, že nie. Lebo v opačnom prípade by bola ich kritická činnosť podstatne iná... Súdruh Matuška si neuvedomil jedno: osvojiť si ideu marx-leninského učenia do dôsledkov, pomáha očistiť človeka od starých buržoáznych nánosov. Pomáha formovať jeho vzťah ku každej skutočnosti. Kto nepochopí toto, nechápe základnú ideu... Díval sa na náš život s. Chorváth z výšin svojho individualizmu? Áno. Súdruh Tatarka? Áno. Súdruh Mináč? V konečnom dôsledku áno. Mohli splniť za takýchto podmienok svoju bojovú úlohu? Nie.“
    Krista Bendová
    
    	 „Čím iným ako týmto nezáväzným stanoviskom malomeštiackeho intelektuála možno si vysvetliť náplň Matuškových Profilov? Matuška, ako na jednej strane vieme z jeho článkov, zastával v čase vojny čestné, protifašistické a jednoznačné stanovisko; a jednak na druhej strane pre svoje Profily nevie si vybrať postavy pokrokové, ale vyberá si postavy reakčné; taká je postava Štefánika, Dostojevského, Schopenhauera a predovšetkým postava Nietzscheho, ktorý priamo pripravoval nemecký nacizmus...“
    							Ján Rozner
    
    	„S. Matuška bol nedotknuteľnou posvätnou nádobou, ktorá stála vysoko nad ostatnými smrteľníkmi. Svojou pracovnou nedisciplinovanosťou nakazil celé ovzdušie nakladateľstva spolu s inými súdruhmi i nesúdruhmi, tak že sa stalo vecou dobrého tónu chodiť neskoro do práce a občas urobiť nejakú menšiu výtržnosť. Do tohto tónu som skoro upadol i sám v prvých časoch svojho zamestnania v Pravde.
    	S. Matuška vytváral ovzdušie buržoázneho objektivizmu a kozmopolitizmu. V jeho očiach našiel milosť len ten, kto mal ku všetkému „kritický“ postoj a pravdaže najmä k našim domácim pomerom i k Sovietskemu sväzu... Najväčšou Matuškovou chybou bolo, že sa nikdy úplne nestotožnil so stanoviskom robotníckej triedy a stratil s robotníckou triedou spojenie. To najpevnejšie spojenie, ktoré dáva strana, ľahkomyseľne odhodil a zostal odvtedy celkom vzadu a na bočnej ceste.“
    					Ján Ferenčík 
    
    „Ak napr. Matuškova kniha o štúrovcoch má rozsah úvodníka, nemožno od neho žiadať, aby napísal dva zväzky. Povedal sám, že tvorí ťažko, pozvoľna. Kvantita napokon nie je hlavnou vlastnosťou literárneho diela. No či malá produktivita nie je tiež dôsledkom jeho metódy, upínania sa na štýlové finesy, na vtipnôstky, na esprit? Nebolo by upretie sa na spoločenské súvislosti umeleckého diela tiež bohatším prameňom tvorivých podnetov, nebolo by uvedomenie si aktuálnosti, výchovnej dôležitosti a spoločenskej naliehavosti kritiky velikánskou hybnou silou, ktorá by sa u vidomého kritika z vnútorných osobnostných príčin prejavila zvýšením tvorivosti?“
    				Peter Karvaš
    
    „Matuška rád nazýval nás mladších vulgarizátormi marxizmu. Priznávam, že mnohé otázky v kritike som zúžil, ale Matuška svojou kritikou nepomáhal, skôr odrádzal. Nebola to kritika s hľadiska tvorivého marxizmu-leninizmu, ale kritika, stojaca na platforme estétstva.“
    				
    				Karol Rosenbaum
    
    „Ak hľadáme príčiny, prečo nie sú Matuška a Mináč členmi strany, hoci sa do nej včas prihlásili, ukáže sa nám, že je to predovšetkým nechuť podrobovať sa stranníckej disciplíne, búrliváctvo, vlažnosť, preceňovanie svojej osoby, pohodlnosť.“									Ctibor Štítnický
    
    Z diskutujúcich nehovorili proti Matuškovi len Pavol Bunčák, Pavol Horov a Hela Volanská. (Viď KŽ 1951, č. 16 a 17.)
    Čo sa mohlo diať v Matuškovi na aktíve – aj po ňom? 
    Štyria obvinení prežívali strach: hrozil žalár, z literatúry vyhostenie, alebo ešte horšie. Zvíťazil „pud sebazáchovy“ a túžba po publikovaní, verejnom pôsobení, popularite. Ale za cenu čoho! Matuška „vo svojom diskusnom príspevku vyslovil i vetu, že nikdy nespraví radosť reakcionárom tým, že by sa zatvrdil, odmlčal alebo tak nejak...“ (z diskusného príspevku Františka Hečku). Bude písať, bude publikovať, ale trauma z aktívu zostane: že všetko, aj najhoršie, je v tomto režime možné. Tá trauma ako trvalá hrozba, bude azda za všetkým, nad čím v jeho ďalšej tvorbe pokrútime hlavou.
    Trauma o to väčšia, že už predtým poslúžil – a nepomohlo, nestačilo! - Aj on mohol nasledovať Novomeského...
    A poslúžil predsa už rok pred aktívom: v prvom čísle Kultúrneho života 1950 čítame neuveriteľný článok Stalin v slovenskej poézii. Začne síce citátom z Goetheho, že „všetka dobrá poézia je príležitostná“ – no hneď ide chváliť Lajčiakov Pozdrav k sedemdesiatinám J. V. Stalina a Kostrovu ódu Na Stalina – na toho, ktorý „najvernejšie bdie nad predstavami slobody, čo si v svojich dejinách vysníval ľudský rod“ – a tak podobne, a ešte odpornejšie. Nenávidíš v tej chvíli všetku jeho blyskavú štylistiku: akej lži, akého zločinu proti slobode a snom ľudského rodu je schopná. Stalinovi sluhovia mu zatvárajú priateľov, popravujú ľudí, vo vzduchu páchne, že popravia aj Clementisa – a on krasorečníči o slobode! A uvedomuješ si, čoho je schopný človek, hoci aj aristokrat ducha, keď mu hrozí žalár, krach existencie, nemožnosť realizovať sa, mať výhody,   byť slávnym.
    A nespasil ho ani ďalší hriech, ním spáchaný na duchu, ktorý sa volá Zrada literatúry a ľudu, uverejnený v strachu a diplomaticky dva týždne pred oným čiernym aktívom. Priateľ i jeho autorita Novomeský sedí vo väzení, a on sa hneď na úvod pýta, „Aká je kultúrna a literárna tvár tohto prípadu a ovzdušia, v ktorom dozrieval?“ – a píše – hoci ho nemenuje – proti jeho poézii a vôbec proti tomu, čo sa volá a čo robí „bohéma: špeciálna, naša slovenská malomeštiacka bohéma“.
    („... Ku komu v minulosti sa hlásili davisti? Jedine k – falošne pochopenému Jankovi Kráľovi. Pred našimi očami sa takto dokonávalo dielo prervania kontinuity s pokrokovými tradíciami minulosti a spása a pomoc sa hľadala v kozmopolitizme. Takto sa nám naša staršia pokroková literatúra – Hviezdoslav! – dostala do krvného obehu len neskoršie; takto sme sa k poňatiu literatúry ako nástroja života a triedneho boja museli úporne prehrýzať.“)
    Davisti podľa všetkého zavinili, že v tridsiatych rokoch podliehal len im, a Hviezdoslava nečítal, že vôbec, píšuc svoje juvenílie, veľmi málo poznal – sám v spoločnosti priznával – našu klasiku! Zavinili, že nechápal literatúru „ako nástroj života a triedneho boja“! Popiera, kydá na davistov – do ktorých Davu sám písal akoby k nim patril – aby oko mocných nepadlo aj na neho; vzdáva sa priateľa i básnika práve uväzneného a na živote ohrozeného – aby, keď sa z väzenia vráti, písal o ňom ódy do aleluja.
    A hriech davistický najväčší: „Bola tu základná udalosť epochy: Október a jeho plod: Sovietsky zväz, no práve tu dosiahla bezradnosť pokolenia vrcholu.“
    Ani tento záver nestačil, Špitzer – podľa Matuškovho priznania - k nemu pripísal prokurátorský odstavec dodatočný, tak ako napísal i prvý a vymyslel nadpis! Mohol to však urobiť bez súhlasu Matušku? Ten Špitzerov záver je neuveriteľný: „Odhalenie zradcovskej skupiny Clementis, Husák, Novomeský, je veľkou výstrahou pre tých, čo sú ešte zahľadení do kozmopolitického bahna a nestriasli ešte prašivinu buržoázneho nacionalizmu: je veľkou príležitosťou k samokritickej očistnej revízii. Výsostný záujem života a literatúry žiada hľadieť bez výhrad ta, kde strana robotníckej triedy a veľkého umenia ukazuje ciele mladosti ľudstva.“ Podpísaný Alexander Matuška,  prepožičiavajúci svoje meno utajenému Špitzerovi – Matajovi z neskoršieho Démona súhlasu, neskoršiemu revizionistovi a dubčekovcovi, ešte neskoršiemu „nežnému revolucionárovi“!
    
    				x
    
    Aká bude ďalšia cesta toho, ktorý vyzýval modliť sa, aby k nám prichádzali ani nie talenty, ale predovšetkým charaktery? Ten, ktorý po prvej totalite žiadal reformnú očistu od duchovného kolaborantstva?
    Spamätával sa, znovu nachádzal seba: nižšie ho nepúšťala najmä jeho štylistika: tej zostával verný ako nik zo súčasníkov. Akoby aj on napĺňal vetu, ktorou hodnotil predošlé generácie: „Urobili, čo mohli“? Bol vpredu, „ale vtedy, keď sa už dalo“;  využíval – oproti iným ešte produktívnejšie, kultivovane, ba so šarmom - územie povoleného; na ňom sa trvale osídlil,  a vytvoril dielo isteže  impozantné, v dvadsiatom storočí so Štefanom Krčmérym v esejistike vrcholné: ale aj s tými  „odpornými olejovými škvrnami“ – tie sa „na jeho šírych svietiacich slovesných vodách“ ani potom neprestávali zjavovať.
    Už len taký úvodník v Slovenských pohľadoch k štyridsiatemu výročiu Veľkej októbrovej revolúcie s nabubrelým titulkom „40“; už len tie odvolávania sa na Marxa, Lenina, Stalina, Gottvalda alebo na citáty z nich v ďalších rokoch; to horlenie za upevňovanie marxizmu, triednosti a straníckosti v literárnej vede, kritike aj v umeleckých dielach. A jeho povestný prorežimný prejav na zjazde Československých spisovateľov 1967, napokon jeho servilné podporovanie Husákovej konsolidácie kultúry po okupácii 1968! (To všetko za veľké zásluhy a klady považuje jeho konsolidačný monografista Ludvík Patera.)
    Čo je viac: to veľké dielo, alebo tie odporné škvrny? – pýtame sa, a neodpovieme. Nech si čitateľ dá odpoveď sám. Boli však v tom čase aj takí, najmä v Čechách, ktorí vytvorili dielo, nie hocijaké, bez škvŕn. Na to však bolo treba odmlčať sa, utiahnuť kamsi do knižnice, do archívu, a žiť v chudobe a samote, aj zabudnutí – a to on pri svojej povahe nedokázal: nevedel žiť mimo publika: bez obdivu,  potlesku, bez výhod, oceňovania. Naplnil sa posledný a smutný paradox  ním milovaného citátu: „K malým kdož láskám přirostli, velkých již nenajdou.“
    
    				x
    Čo zostáva, čo pretrváva? 
    Jeho esej, žáner a umenie jeho eseje; spôsob, akým písal, ktorý udivoval, viacerých poznamenal; ba zostávajú zážitky z jeho esejí a spomienky na ne. „Som rád, že som súčasníkom Alexandra Matušku“, povedal mi raz slávnostne Albín Bagin, a čosi podobné som vtedy pociťoval i ja. Všeličo z neho vybledlo, ale umenie jeho eseje žije; a iste pretrvá to, čo ňou slobodne, od štátu nezávislého povedal.
    V rozhovoroch, prítomných v tejto knihe, som sa snažil, aby definoval čosi z jej tajomstiev. Bol vtedy ústretový: už v prvom rozhovore zo šiestich v Pohľadoch povedal čo-to zo svojho privatissima: z čoho a čím sa utváral, aké mal vzory, akých inšpirátorov v cudzine i doma; ako sa blížil k textom, čo nad nimi prežíval, akým spôsobom, ako zloženou, tou svojou rezanou a tepanou vetou o tom vypovedal,  a aj nám vsugerúval. Povedal to za seba a najlepšie sám; autoportrét vypovedá viac, ako by mohol povedať portrét. Aj námietky a pochybnosti osočovateľov, presnejšie: závistlivcov, odrazil a obhájil sa sám.
    Sám potom, v druhej polovici pohľadovských rozhovorov, už len so sebou – a možno dobre tak -  povedal z vlastnej vôle tiež čosi o svojej, ale i eseji ako takej.
    O dvojznaku „irónie a pátosu, neúcty a uctievania“, ktorý som  v prvej stati  definoval,  o tom, že neboli v ňom ako v človeku rozpojené, ale potencionálne, preplietavo v ňom existovali, hoci v tridsiatych rokoch vládla neúcta, vzápätí pátos, napokon úcta, uctievanie a oslavovanie.
    Treba dodať, že ironikom  a cynikom bol v juveníliách aj preto, lebo v Prahe celú a najhodnotnejšiu slovenskú literatúru nepoznal, alebo mu ju univerzitní učitelia servírovali tak, ako si nezasluhovala. Nepoznal rodnú literatúru celú, nielen starého Hurbana a prozaika Vajanského, jeho syna – čítal a poznával ju až na Slovensku, po Prahe. Otca Hurbana „rehabilitoval“, ale na synovi ako nevydarenom prozaikovi trval – možno viac zo vzdorovitej ješitnosti – a pričinil sa, azda, že Vajanský sa od posledného, tesne povojnového súborného vydania v Matici nevydáva, a vari aj nečíta.
    Tam, v jedenástom rozhovore – už len so sebou – rozprával sa aj so svojou esejou, definoval  ju aj obránil si ju. Opäť to považujem za platný autoportrét, a pridávanie k nemu som dlho považoval za zbytočné; napokon  tri prvé eseje tiež čosi o nej vypovedali.
    
    				x
    Dnes, po rokoch – možno subjektívne – pridávam čosi, ale z nadhľadu, o ktorý sa postaral čas; čiže po obdive a chvále – cum grano salis – aj  dlho dozrievajúcej skepsy.
    	Začnete ho čítať, a zdá sa vám svieži, farebný až iskrivý, ba tanečný a graciózny; čítate ďalej, prečítate celú knihu, čítate knihy ďalšie – a padá na vás splývavá jednakosť a jednotvárnosť až únava: všetko z knihy, ba i kníh sa vám zlieva do akéhosi jedného jediného, podobne či opakovane rozvíjaného obrovského súvetia – v ktorom sa do omrzenia vracajú jeho štylistické figúry a postupy: tie jeho opaky, paradoxy, kontrasty, tie jeho diady a triády, vetné spojenia, slovné hry a efektníčenia, jeho milované slovíčka. A všetko sa to zlieva do akejsi artistnej, ale umelej rétoriky, do verbálneho výkonu, v ktorom je menej vecného, konkrétneho poznania, a viacej globálnej a globalizujúcej verbálnosti, verbalistiky, rétoriky. Problémy sa viac efektne zaobaľujú, než konkretizujú a riešia, nedostávajú sa k slovu estetické odtiene, významové jemnôstky a detaily; takže neraz nezazvoní myšlienka, ale zašuchoce papier. A všetko poháňajú naučené a opakované slovné i vetné mechanizmy, pracujúce už ako mašinéria; najmä v poslednej tretine života. (V poslednom televíznom rozhovore, už pred smrťou, začne prvú odpoveď: „Neviem, či som si literatúru vybral ja“, potom sa pomaly nadýchol, a ja som rodine doložil: „alebo či si ma vybrala ona“ – a on povedal doslovne to isté!)
    Uznávaš: má veľa pravých, presných aj účinných slov, má skvelé definície, jedným šťastným ťahom črtané charakteristiky – ale tie slovesné a vetné opakujúce sa mechanizmy ich predsa len posúvajú do naučenej rétoriky, a tak sa aj nové, aj prenikavé poznanie rozplýva vo verbalistickej abstraktnosti, akejsi rétorickej hmle.
    Vety a súvetia sú priam zošraubované, jeho myšlienka nepoletuje, ani pôvabne nezablúdi ako u Montaigna, Sainte-Beuva, Alberta Thibaudeta, ako napospol u Francúzov: nič vospustného a rozkošníckeho: všetko prebieha pod racionalistickou kontrolou; jeho veta je vari  viac vetou nemeckou ako francúzskou; presnejšie: schopenhauerovsko-nietzscheovskou, čo aj u týchto „francúzskych Nemcov“ neznamená  francúzskou. Nie je senzuálne alebo metaforicky osviežovaná, ale klasicisticky racionalistická, nechce vedieť o iracionalitách a „temnotách jazyka“: v štylistike aj v autorovi samom; vždy slávnostne učesaný, nie tvorivo, nechcene rozstrapatený.
    Niekedy sa pýtate, ako mohol v tých zošraubovaných vetách vydržať celý život? Iba v nich, vo svojej štylistike bol charakter. Nemenil ju, nerozširoval, no neprekladal ani nepísal beletriu: možno by sa bol tým jeho slovesný prejav menil a osviežil, čiže aj vyvíjal a obohatil. Takto kráčal čoraz bližšie k rétorike, štylizovanosti, jednotvárnosti. 
    František Miko pri jeho šesťdesiatke konštatoval: „... Zdá sa, že Matuškov štýl je vystavený tlaku dvoch výrazových ohnísk. Jedným z nich je živelná snaha štylizovať a komponovať v kontrastoch, druhým je jeho nemotivovaná samoúčelná artistnosť, radosť z výrazovej hry, rozmarnosti, hľadania efektu. (...) Artistnosť výrazu u Matušku, to sú okrem jeho kontrastov, parentéz, opakovaných figúr i jeho neologizmy a neogramatizmy.“
    Ale za „hybnú silu“, „najprogresívnejšiu črtu“ jeho štýlu, ako „charakteristickú črtu jeho osobnej výrazovej tváre, jeho výrazového idiolektu“ – považuje kontrast. Inými slovami: „organizujúci faktor jeho štýlu“ je „rozporné videnie skutočnosti“.
    Môže sa však toľko opakovaným dominujúcim kontrastom uvidieť celá a zložitá skutočnosť? Môže sa celá skutočnosť či totalita diela vysloviť iba jej rozpormi?
    „Syntaktickým stelesnením kontrastu vo vete a v súvetí sú adverzatívne a koncesívne spojky a spojovacie výrazy: a, ale, lež, no, však, naproti tomu, miesto toho, na jednej strane – na druhej strane; hoci, i/aj, keď, nech (aj), čo aj, akokoľvek, jednako, predsa, i/aj tak. Zákonitou súčasťou kontrastne stavaného súvetia je pritom zápor.“ (Všetko citáty zo štúdie Výrazové konštanty štýlu A. Matušku, Slovenská literatúra 1970, č. 1, s. 33-55.)
    Ako „fakt opakovania“ nachádza František Miko i Matuškove diády a triády; a ruka v ruke ide s nimi aj „syntaktický paralelizmus v jednoduchej vete i v súvetí“. Za charakteristické považuje opakovanie viet so spojkami lebo, ale, že, keď, ktorý; hoci má – dodajme – aj svoje opakované výrazy a slovné spojenia.
    Takže opakovanie a kontrast. Lenže: nesplošťujú, nezjednodušujú, neredukujú tieto často opakované štylistické pomôcky (aj Mikom zistené figúry: anafora, epifora, epanostrofa) celkovú skutočnosť diela aj autora, všetky obsahy a významy, skrátka to, o čo Matuškovi šlo a čo chcel povedať? Neschematizujú aj oné „rozporné videnie skutočnosti“?
    Tam je, zdá sa – dívajúc sa po rokoch – aj slabina, Achillova päta tohto štýlu, pretože akékoľvek opakovanie a schematizovanie znamená nielen v štylistike a literatúre, ale aj v umení a v živote – učí Bergson – ošúchanosť, klišéovosť, stagnáciu – a tak aj nevývojaschopnosť a netvorivosť; u čitateľa oslabený záujem, útlm emócií z jeho diela.
    Esej, ktorá prichádza po ňom, musí popierať túto rétoriku; vyhnúť sa jej sladkým pokušeniam ako nebezpečenstvám a úskaliam.
    
    				x
    „Pýtate sa na môj svetonázor; poviem rovno: nemám svetonázor. Vy, pravdaže, poviete: ale Václav Černý ho má.“ – „Asi Bergson,“ povedal som. „Asi Bergson,“ prisvedčil – tak stojí v rozhovore na nahratej magnetofónovej páske.
    Z čoho rástol Matuška filozoficky? 
    „Kanta i Hegla som čítal viacej z dôvodov vzdelanostných, aby som si vyplnil medzery; dával som prednosť Schopenhauerovi a Nietzschemu, ale cez nich som sa dostal do rúk ,démona štýlu´.... v Prahe som mal o nich doktorskú dizertáciu; oboznámil som sa s nimi intímne, ležal som v nich, tak to budú najskôr oni a – ďalší“, vyznáva v prvom pohľadovskom rozhovore. 
    Stálo by za to zaoberať sa podrobnejšie jeho dizertáciou a čítať v nej budúceho Matušku; tak ako sa dá v dizertácii Alfonza Bednára o slovenskej balade uvidieť budúci prozaik; alebo budúci bergsonista Václav Černý v Ideových kořenech moderního umění. Bergson a ideologie současného romantismu. 
    Schopenhauer a Nietzsche neviedli Matušku k svetonázoru: Schopenhauer ho má, ale pesimistický, pre človeka ľpejúceho na živote je nemysliteľný; neprijal ho ani mladý Matuška,  učaroval mu len „umelecký charakter jeho filozofie“ – tak ako sa to stalo ešte viac pri Nietzschem.
    A iste mu učarovali Schopenhauerove parergá – marginálie Schopenhauera-čitateľa – britké, útočné, štylisticky sugestívne – Über Schriftstellerei und Stil a Über Lesen und Bücher (český výber, výborne preložený Josefom Strnadelom, s názvom Spisovatelům a čtenářům) – pozorný čitateľ v nich spozná aj čosi z budúceho Matušku  kritika. 
    „Schopenhauer a Nietzsche sú z najväčších nemeckých spisovateľov, sú najväčšími štylistami medzi nemeckými filozofmi. Tu mal Schopenhauer veľký vplyv na Nietzscheho. Zmysel pre štýl mal Nietzsche vrodený, ale Schopenhauer sa mu stal konkrétnym vzorom: pôsobil naňho plastickosťou a výraznosťou svojich viet, tým, že písal jasnými, krátkymi vetami a nie, ako bolo u nemeckých filozofov napospol zvykom, únavnými, zapletenými periódami. A Nietzsche skutočne videl v Schopenhauerovi vzor štýlu: nikto, vraví, nikto si nedal s rečou toľko práce, ako Schopenhauer.“ Štýl je pre neho „fyziognómiou ducha“. 
    Kto potom číta Matušku hoci na pozadí českých prekladov Schopenhauera a Nietzscheho, vidí príbuznosť „ducha štýlu“ na prvý pohľad; príbuznosť nie v zmysle závislosti, ale tvorivého vplyvu. 
    „Schopenhauer je romantický filozof, je však systematický; Nietzsche je i vo svojom myslení i vo svojom písaní fragmentárny; nenávidí systémy, lebo viažu, chcú viazať život,  ktorý je mnohoznačný a mnohotvárny... Píše aforizmy, malé eseje. A prvé jeho knihy, Zrodenie tragédie  a Nečasové úvahy sú vlastne tiež aristokratické, hlavne Nečasové: Nietzsche stráca stále niť, hlavnú niť, vidno, že vznikli ako rozvedenie postrehov a aforizmov. Nietzscheho aforistický spôsob písania považujú niektorí za jeho mínus... iní za jeho plus... Nietzscheho slabosť je v aforistickom myslení, v tom, že sa dáva strhnúť k obetovaniu širších koncepcií v prospech momentálneho nápadu: túha oslňovať, honba za paradoxom prebila schopnosť pracovať sústavne. I z tohto svojho nedostatku, ako z ostatných,  robí Nietzsche cnosť... U Schopenhauera sa všetko navíja okolo jednej základnej idey, uňho sú rozpory z toho, že sa díva na svet z jedného hľadiska, u Nietzscheho z toho, že z rôznych hľadísk.“ 
    Nielen teda filozofia, ale aj štýl; nielen štýl, ale aj filozofia: systémovosť v nej je alebo neprijateľná – u Schopenhauera – alebo neexistujúca, ako u Nietzscheho. Slabosť Nietzscheho filozofie „je v aforistickom myslení; nie koncepcia života a sveta, ale oslňujúcich fragmentov, momentálne, aj protirečivé nápady, nie jedno základné, ale rôzne hľadiská.“
    Takúto a nápadne podobnú slabosť má aj Matuškova esejistika.
    Posledné, resumujúce vety jeho dizertácie znejú: „Splodil ich chaos a splodili chaos. Schopenhauer svojou syntézou borí a Nietzsche svojou analýzou nestavia.“
    Nečudo, že mladého a vnímavého ctiteľa neviedli k nijakému jednotnému, sceľujúcemu videniu aj hodnoteniu človeka, umenia aj sveta. Neinšpirovali ho a neviedli – lebo viesť nemohli – ani k utváraniu svetonázoru, ani k sebautváraniu v zmysle personalizovania; nenútili absolvovať radikálny, v podstate etický proces,  v ktorom sa aj výrazná individualita mení na personalitu. 
    Zostal pri Schopenhauerovi, nepokročil k Bergsonovi, tomuto „francúzskemu Schopenhauerovi“ -  už svojmu súčasníkovi, od ktorého sa odvodzujú aj „ideové korene moderného umenia“. 
    Takže jeho český súčasník, ktorý na rozdiel od neho svetonázor má, mohol si práve z Bergsona,  najmä dvoch zážitkov z neho – z filozofie času a slobody – vyvodiť základné východiská i stimuly na sebautváranie–personalizovanie,  na  koncepciu svojej kritiky, na koncepciu dejín aj literárnej histórie, ba i vlastného personalistického náboženstva. 
    Zážitok času: „Bergsonovo pojetí duševního dění jakožto tvůrčího času, to jest nikoliv mechanického sčítání psychických stavů, nýbrž proudného plynutí, v němž minulost souvisle navždy trvá v přítomnosti a donekonečna narůstá o novou a nepředvídatelnou budoucnost.“
    Čo iné mohlo Bergsonovo durée znamenať, ako duši adresovanú výzvu k jednote a celistvosti, pretože svoje činy si tak ako celú minulosť, nesieme so sebou, sú našou pamäťou evidované a hociktorou chvíľou oživované, sú naším osobným durée; trvajú, a tak sú záväzné a neodvolateľné. Niet nič dôležitejšie, ako môcť sa k celej svojej minulosti priznať, nie ju prekrúcať a popierať, ale rozvíjať a uvedomelo z nej tvorivo pokračovať, premieňať v sebe nesenú látku na slobodné, seba vytvárajúce činy.
    A zážitok slobody? To, že v každom okamihu prebiehajúceho času – v ktorom je obsiahnuté všetko, čo bolo  a chýba len to, čo nie je – v onom okamihu odkladu či váhania plynúceho času - máme možnosť voliť: aby veci nastali tak alebo inak;  máme možnosť zhodnotiť nezhodnotené, rozhodnúť nerozhodnuté, vytvoriť nevytvorené, skrátka: máme možnosť byť otcami svojich vlastných činov: čiže zo slobody tvoriť vlastné, jedinečné a nezastupiteľné činy, zároveň zakladať si, ale aj trvať na nich: sú predsa neodvolateľné.
    Kedy je čin najslobodnejší? Keď bude najviac mnou, čím viac bude mať zo mňa, z mojej povahy a dôvodov; čím viac sa bude na mňa podobať, tým viac sa budem môcť hlásiť k nemu. Je môj, beriem zaň všetky záväzky aj zodpovednosť, ručím zaň – ale si ho ani nedám vziať! Je môj, je obrazom môjho najosobnejšieho, najhlbšieho ja – nedovolím nikomu rozptýliť ho do akýchsi anonymných príčin. Tak v prvom diele Pamětí bergsonizujúci Václav Černý.
    O takéto činy treba však zápasiť, lebo číhajú na ne konvencie, spoločenské ohľady, naša rozptýlenosť, nepripravenosť, pohodlnosť a lenivosť, strach – povedalo sa predsa, že najväčším umením je umenie stať sa samým sebou.
    Takéto môžu byť bergsonovské východiská aj stimuly na vytváranie vlastnej personality, v názoroch a postojoch potom vlastného personalizmu. Svoju náhodnú, čo ako výraznú osobu-individualitu pretvoriť na osobnosť-personalitu,, ktorej erbovným znakom je práve charakter. 
    Ani v najsubjektívnejších Matuškových výpovediach, ktoré priniesli rozhovory, niet stopy po takomto sebautváraní, výpovedí o vlastnom procese personalizovania; spomienky ako čítal, čo čítal, ako vyučoval, športoval, čo v hrách mladosti aj na univerzite zažil, čo sa mu prihodilo aj čo vyvádzal – to všetko nesvedčí o sebautváraní, o personalizovaní.
    Bol len individualitou – výraznou a na Slovensku jedinečnou – nestal sa celistvou, seba samu zaväzujúcou, a tak i charakternou personalitou. A práve táto skutočnosť vrhá základné svetlo na jeho dielo i život; osvetľuje napokon aj to, čo sme o ňom v tejto skeptickej a smutnej kapitole povedali.
    
    						(Október 2007)
    
    
    OBSAH
    
    ROZHOVORY
    Na slovo s Alexandrom Matuškom			9
    Útržky z rozhovorov					19
    S Alexandrom Matuškom				
    	rozhovor prvý					35
     	rozhovor druhý				46
    	rozhovor tretí					62
    	rozhovor štvrtý				78
    	rozhovor piaty					98
    	rozhovor šiesty				121
    
    CHVÁLA
    Alexander Matuška včerajší a dnešný		141
    A.M. 60						151
    Znovunachádzaný					156
    
    SKEPSA
    Videné po rokoch					167
    
    Edičná poznámka					203
    
    Štefan Strážay: V Slovenských pohľadoch
    roku 1971...						206      				
     

Tatarkovi démoni

  • Celé dielo – nielen život – Dominika Tatarku možno pochopiť a vykladať ako problém či traumu človeka, ktorému sa rozkolísala, napokon rozsypala katolícka viera jeho mladosti a predkov; ktorý bude celý život hľadať, úzkostne a bytostne, aj extrémne a protirečivo hľadať, čím by zaplnil priepasť, ktorá sa v ňom po Veľkej Strate roztvorila; takže potom nastanú – už prvou knižkou predznamenané – ú z k o s t i  a  h ľ a d a n i a. Dogma viery sa však celkom nerozplynula: prežívala v ňom ako zdedená a osvojená tradícia: sakrálne formy a spôsoby cítenia, obraznosti, myslenia – takže bude hľadať nielen v úzkostiach, ktoré po Strate nasledovali, ale aj s tým a tým, čo v ňom samom z tradície jeho konfesie zostalo, v istých podobách pretrvávalo.
    	Prázdna priepasť po stratenom Bohu bude sa ozývať ako tie unamunovské úzkosti z osobnej smrteľnosti, takže bude – ako jeho priznaný „duchovný učiteľ Unamuno“ – „hladověti po Bohu, hladověti po božství, pociťovati jeho nepřítomnost, chtíti, aby Bůh byl“; bude ho – ako Unamuna – trápiť „úzkost o nesmrtelnost“, aj on bude vyvíjať úsilie „o setrvání v nekonečném svém bytí“, nadosmrti poraní ho túžba, ktorá sa volá „žízeň po věčnosti“, čiže to, „co je mezi lidmi nazváno láskou“; lebo „kdo miluje jiného, miluje jej proto, že se v něm chce zvěčniti“, lebo „to, co není věčné, není ani skutečné“. A tak bude v ňom žiť aj „úcta k mrtvým předkům“ – a bude to „ne úcta k smrti, ale nesmrtelnosti“.
    	Nezdá sa nám, že sme si s Unamunovou rýchlopomocou, z jeho Tragického pocitu života v lidech a národech, zmapovali pekný kus tatarkovského územia?
    	Lebo do tatarkovskej reči si možno predošlé preložiť ako „uctievanie bohov“, ako „obec božiu“; matka a žena, jej zbožňovanie a zbožšťovanie, je u Tatarku „bohyňa“, senzuálne a pozemské božstvo alebo „panna zázračnica“. Láska a sex vôbec – takmer barokovo – dostávajú u neho „ústie do nekonečna“. Pridajme úsilie zbožšťovať život zmyslov, mýtizovať isté úkony a obrady, obcovanie človeka s človekom – a máme tie jeho špirálovité „rozhovory bez konca“, inými slovami či znovu  „uctievanie bohov“, „obec božiu“.
    	Neznie to všetko po katolícky, prípadne unamunovsky? Lebo André Malraux so svojím Le Musée imaginaire, so svojím kultom hrdinov a ľudskej nesmrteľnosti, aj Lévi-Strauss so svojou štrukturálnou antropológiou prišli k nemu neskôr, až v šesťdesiatych rokoch, a zohrali úlohu len dotvorenia toho pôvodného, čo v ňom od mladosti čakalo a Unamunov vplyv len umocňovalo.
    	Katolícke obrady rozohrávajú zmysly človeka, chcú ich prinútiť k duchovným úkonom: takou úlohou bude ich chcieť poverovať aj on. Ak sa mu to najmä ku koncu života  nepodarí, vinu treba pričítať aj opakovaniu, zmechanizovaniu a zmaterializovaniu toho, čo bolo na počiatku básnické, preduchovnelé a zázračné: od Panny zázračnice vedie cesta už k menej zázračnej a prikonkrétnej Letícii, Erike, Eve atď. Úsilie deifikovať sex nazvali by sme barokovým, keby úmysel nekorigovala jeho literárna prax: je v nej len extáza zmyslov, a hoci je na svojich najlepších miestach priam nábožná a zbožštená, bude jej chýbať práve ono barokové vedomie hriešnosti, baroková dusná atmosféra viny. Napokon Tatarkove senzuálne rozkoše nevedia o pominuteľnosti, o svojej dočasnosti: žijú exaltovane, v sebazabudnutí, akoby konca a smrti pred nimi a po nich nebolo – to ich robí skôr renesančnými než barokovými.
    	Ďalšia črta jeho osobnosti, a tiež pôvodom katolícka: potreba autority a uctievania, túžba po niečom, s čím by bezo zvyšku súhlasil, čomu by uveril, a tomu sa odovzdal. Potreba akejsi duchovnej totálnosti, „uctievania bohov“ jeho slovami; a to bude aj jeho Achillovou pätou, zradným kameňom úrazu: budú to tie jeho protirečiace si štádiá a názory, s ktorými si, pravdu povediac, nevieme rady: domnievame sa, že Démona súhlasu, ktorému sám istý čas slúžil a podliehal, preto pomenoval práve takto a nie inak, lebo aj v ňom samom žila bytostná potreba súhlasu, bezpodmienečného a priam nábožného odovzdania sa; súhlasu, priľnutia a spoluznenia: domnievame sa, že aj socializmus mal byť pre neho zo začiatku akousi potenciálnou obcou božou, i keď bezbožníckou, obcou božou paradoxne, naruby. A potreba sebaodovzdania, potreba spoločenstva oduševneného či zduchovneného ideálom, jednotiacou myšlienkou, bytostná potreba byť jeho súhlasiacou a spoluznejúcou časťou patrí tiež do jeho katolíckej genézy. Práve preto aj socialistický súhlas mal pre neho samého podobu démona, s ktorým si  nevedel rady, ktorému dočasne podliehal, s ktorým neúspešne zápasil.
    	Ale keď sa súhlas premenil v jeho očiach na ozajstného démona, keď bol spisovateľ, ako vraví, zaskočený, vzoprel sa proti nemu, a dodatočný hnev za oklamaný súhlas i oklamanú lásku bol o to neúprosnejší: doklady nájdeme v samotnom Démonovi súhlasu. Aj výber zo svojich statí nazval Proti démonom; dôkaz, že slovo d é m o n  patrí medzi kľúčové slová jeho vnútorného slovníka; dôkaz, že s démonmi mal dlho a namáhavo dočinenia; že spor katolíka a „karpatského zbojníka“ odohrával sa v ňom po celý život.
    	„Sujetový básnik“? Skôr, alebo v podstate, po celý život esejista, ale nie v konvenčne zaužívanom a nepresnom zmysle pokusu a pokusníctva, ale v staršom a  
     m o n t a i g n o v s k o m  zmysle: čiže nie od francúzskeho  e s s a y e r – pokúšať sa, ale od latinského  e s s e – byť, prežívať: útvar teda nie pokusnícky, ale existenciálny, bytostný: „... chcel by som zdôrazniť moment osobnej potreby umelca dať výraz tej a onej predstave sveta, zážitku, skúsenosti. Som presvedčený, že divák alebo čitateľ hneď vycíti osobný zážitok, skúsenostné jadro diela... Rekonštruovať zažitú skutočnosť, analyzovať ju a nachodiť pre ňu formu, znamená hlbšie jej porozumieť, zmocniť sa jej, ovládnuť ju, hoci len iluzívne, pomyselne, snovo“ – vraví v úvahe Prečo píšem.
    	Aj on týmto potvrdzuje v sebe esejistu, ktorý chce svoje pocity, svoju skúsenosť fabulovať, vysloviť sa príbehom ako svojím dvojníkom – dôraz kladieme na c h c e: lebo vidíme, ako sa tu zážitok a skúsenosť  do príbehu priam strkajú, ako ten jeho dvojník – chce sa nám povedať – nekráča po zemi, ale zavŕtava sa do nej, menej ide do diaľky a viac do hĺbky: jeho grafickou čiarou nie je priamka, ale špirála. Vo Farskej republike žije príbeh-dvojník najvoľnejšie, čiže najdejovejšie: asi preto, že ho nesie a zmieta ním čas vojny a prvej totality, ktorý mu nedovoľuje zastať a prepadať sa len v sebe. V Písačkách, Sám proti noci a Listoch do večnosti, čiže v pookupačnom čase, kedy čas stojí alebo sa krúti na mieste a sám sa rozkladá: niet už temer príbehu, scvrkol sa na osobnú udalosť, denníkový záznam alebo list. Ak sme vo Farskej republike, v Rozhovoroch bez konca, v Prútených kreslách museli rozoznávať umelé od pravdivého, báseň od pravdy – v posledných troch knižkách na rozlišovanie sa nám neponúka nič, všetko je pravdou, osobnou a dobovou realitou; no je iba  o s o b n ý m  d e n n í k o m, ktorý by sa len mal  pretvoriť – ako u André Gidea jeho Journal – na  o s o b n ý  r o m á n.
    	Lebo aj Gideove romány – píše Albert Thibaudet –  „sú osobné epizódy, ktoré pučia z nepokoja osobného denníka. Mohli by sme ich tiež nazvať skúsenosťami – skúsenosťami v montaignovskom zmysle, esejami.“ Aj pri André Gideovi vynára sa teda Montaigne! A jeho osobný román: to je najmä Immoralista, Živiny pozemské, Tesná brána, Škola žien, Pastorálna symfónia. Iné romány – píše ešte Thibaudet – sú mýty a rastú z inteligencie, nie osobného zážitku: takými je Urienova cesta a Zle pripútaný Prométeus, ktoré sa nedali napísať bez konštruujúcej sily intelektu, čiže bez klasicisticko-racionalistickej a latinskej tradície, ktorú A. Gide s P. Valérym  vo svojom čase stelesňovali najvýraznejšie.
    	Osobný román Dominika Tatarku takúto konštrukčnú a mýtotvornú silu nemal – azda len v Panne zázračnici – bezprostredná sila, ale aj ohraničenosť osobného zážitku a prekypujúci, avšak aj málo vidiaci senzualizmus bránili intelektu stavať komplikovanejšie prozaické stavby; v paralele Tatarka-Gide (Tatarka Gidea až pridobre poznal) to vidíme najvýraznejšie.
    	A vidíme ešte niečo iné: aj Dominik Tatarka aj André Gide predvádzajú – Tatarka v spomínaných troch knižkách – priam orgie úprimnosti, osobnej pravdivosti, autentickosti. Rozžívajú sa bezbreho vo svojej senzuálnej slobode a vitalite, proti zábranám a konvenciám, skrátka vo všetkých „živinách pozemských“; predvádzajú akýsi psychický a zmyslový striptíz. Gide ešte širšie a radikálnejšie ako Tatarka: Prijmi a zosobni sa – učí Gide – „so všetkými svojimi slabosťami, hriechmi a neresťami, vo všetkých svojich anomáliách, škandáloch, vnútorných kontradikciách. Buď tým, čím si, absolútne, najúprimnejšie, najnehanebnejšie. Vysmej sa všetkým záväzkom, zábranám a imperatívom, podľahni všetkým pokušeniam!“ Parafrázovane: všetky rozkoše, hriechy a nevery sveta, všetky neresti ako moje možnosti, poďte, nech vás pácham, nech sa vás dopustím!
    	Áno, oddaj sa, zver svojim prirodzeným sklonom – ale pod jednou výsostnou podmienkou: len ak ťa ony vedú namáhavo, čiže tvorivo, hore svahom! Čiže: pretváraj sa nimi, buduj seba samého; upni sa k tomu, čo sa vyskytuje len v tebe – a medzi ľuďmi jeden jediný raz! „Urob zo seba najnenahraditeľnejšiu z bytostí.“
    André Gide – nielen teda veľký provokatér, učiteľ nielen paradoxom a otázkami, nie odpoveďami, ale aj inšpirátor vlastného sebautvárania, budovania vlastnej a jedinečnej osobnosti.
    	Dominik Tatarka – len básnický senzualista, zbožňovateľ a mýtotvorca ženy – navádzač na dočasný a klamlivý únik z väzenia totality. Možno aj preto, že jeho rozkoše nepatria budúcnosti, len prelietajúcej chvíli. Jeho senzualizmus je statický, opakovaný a jednotvárny – len slovesná vynaliezavosť mu dáva podoby novosti – teda nesebautváračský a nevývinový.
    	Vtedy, keď mal najtragickejší pocit života a najosamelejšiu samotu, nevytvoril, žiaľ, silnú, utláčanú spoločnosť oslovujúcu literatúru. Vtedy, keď mal povedať veľké a programové slovo tej svojej obci božej, ukazoval len cestu ľahšieho odporu, čiže úniku ľudskému stádu. Na mreže totality narážame, cítiť ich v jeho knižkách, ale duchovnú cestu k oslobodeniu ponad ne a von z nich neposkytuje, ani nenaznačuje. Ktovie, či tie písačky naozaj oslobodzovali aj jeho. Zo Šaldu poznáme „smyslnost vykoupenou“ a „smyslnost nevykoupenou“ – básnickým presvietením ako etickým povýšením zmyslov, čiže ľudským sebapozdvihnutím vykúpenú a omilostenú. V troch knižkách denníkových písačiek zmysly sa len zriedkavo zduchovňujú a zbožšťujú,  zostáva sa pri zemi, pri jej živočíchoch. Biblicky povedané: aj on ako Jákob zápasil v nich s anjelom, ale svojho anjela prepúšťal aj bez toho, že by mu bol požehnal.
    	Takže máme pocit, že z troch knižiek písačiek často vidíme vychádzať len v rozkošiach uväzneného a nimi neoslobodeného Dona Juana, a iba zriedka Dona Quijota, toho múdreho blázna, ktorého verejný chytrácky rozum neuznal a v očiach zištného, s mocou kolaborujúceho davu zostáva doteraz smiešny. Dona Quijota, ktorého Dominik Tatarka v posledných dvoch desaťročiach občiansky tak nezabudnuteľne stelesňoval, no ktorý tak málo prehovoril v jeho posledných prozaických knižkách.
    	Fragmentárnosť, dokumentárnosť, nekomponovanosť a neprepracovanosť, prevaha obmedzených alebo slepých zmyslov, nie vidiaceho a vladárskeho intelektu – ďalšia príčina, pre ktorú nevnímame  jeho tri knižky – Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti –  ako texty hodné svojho času; také,  ktoré by intelektuálnym, mravným a tvárnym úsilím premáhali svoju dobu; takže tieto tri posledné  zostávajú i jeho tragickým torzom.
    
    	(Pod rovnomenným názvom uverejnili Literární noviny v poslednom októbrovom čísle, Praha 1993) 
     
    			
     

Čo vypadlo z antimemoárov

  • 									 
    Č O   V Y P A D L O   Z   A N T I M E M O Á R O V 	...
    STARÝ MARTIN PRED KOMUNIZMOM			*
    
    		Ten starý Martin pred komunizmom  a dediny okolo neho sa vzájomne prerastali: mesto bolo obkolesené, a tak aj ovplyvňované dedinami, a naopak: Bystrička, Príbovce, Tomčany, Dražkovce a iné boli – ako vravia etnografi – priam modelovými „dedinami pri meste“.
    	Mesto? Sídlili v ňom celoslovenské kultúrne ústavy aj školy – a pritom bolo poprerastané dedinskosťou a dedinami. Nielen remeselníkmi a obchodníkmi – viacerí jeho mešťania, a nielen v Jahodníkoch, mali pôdu a hory, niektorí hodne, ba viac ako dosť. Aj keď na nej všetci nerobili – martinskí Vanovičovci, Jesenskovci alebo Zathureckovci napríklad – dávali ich v okolitých dedinách svojim príbuzným a známym do árendy: aj takto sa vzťahy mesta a dedín utužovali, zintímňovali.
    	A inteligencia v meste? Tí vzdelanci s významom celoslovenským boli v ňom azda trochu aj osamelí a stratení, aspoň pokiaľ sa nestýkali medzi sebou. Tá dedinskosť, čo ich obklopovala, ich trošku aj premáhala a poznamenala: viacerí na dvoroch rodinných domov aj činžiakov chovali sliepky, zajace a tak – bolo to skrátka iné ako v Bratislave, podľa mňa však zdravé a pozitívne. Intelektuál nestrácal styk so životom, s prírodou a národom, ktorý bol – a doteraz vari je – ešte stále dedinský či vidiecky. To preto martinský vzdelanec asi lepšie rozumel národu či tzv. ľudu a jeho géniu ako ten bratislavský – pekne sa to ukázalo v Slovenskom národnom povstaní – lebo žil tak trochu aj životom a spôsobom jeho. Aj preto sa Turčianskemu Svätému Martinu nemohlo prihodiť to, čo Bratislave: že sa stala mestom, ktoré – bežní ľudia aj vzdelanci v ňom – stratilo kontinuitu so zemou, realitou, so stavom a skutočnými problémami krajiny.
    	Pre mňa – nech sa na tom smeje, kto chce a koľko chce – je  ideálom slovenského vzdelanca alebo spisovateľa zeman Samuel Ivanka z Dražkoviec, rektor necpalskej školy z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia. Gazdoval na rodnom majetku v Dražkovciach, choval včely, piľoval stromy – a spisoval, študoval. To je ono. A nie je to ďaleké od ideálu či typu amerického spisovateľa: povedzme Hemingwaya, Steinbecka, Faulknera, ba ani od takého Ivana Kadlečíka v Pukanci. Najprv sa plniť či objesť, ba dokrvaviť životom – až potom písať, o to ide! Bratislavská kultúra – v príkrom opaku od tej starej martinskej – je značne skleníková, umelá, ľudia sa tam varia vo vlastnej šťave: aj preto v nej rastie toľko nepôvodných, neduživých rastlín.
    	Nezabudnime, že v prostredí a ovzduší „dedinského“ Martina namaľoval Martin Benka a Ľudovít Fulla svoje najlepšie plátna, že tu istý čas tvoril M. Bazovský, že krátko, ale iskrivo tu pôsobil martinský rodák Janko Novák a celoživotne filozof a maliar, druhý martinský rodák, Milan Th. Mitrovský. A že tu  – s výnimkou  väzenia – mieni celý život v tvorení prežiť a premeditovať kresťanský spiritualista, s koreňmi z blízkeho Záboria, akademický maliar Ladislav Záborský.
    	Ešte aj neturčan a maliar Dlugolinský, nezaraďovaný medzi menovaných, maľoval – aspoň pre mňa – milé žánrové obrázky z turčianskych poľných zákutí a robôt okolo polí. Keď sme raz po vojne boli na hostine v Jasene a prišiel k rodine aj on, zavolal ma, aby som s ním išiel „hore“ – čiže nad Horné Jaseno, hore ku Hradišťu. Tam zastal, na dlhšie zmĺkol, díval sa, díval v nádhernom čistom jesennom povetrí na Jasenskú dolinu, na Lysec a listnaté hory i doliny okolo neho, zafarbené v októbri akoby ich sám Pán Boh vymaľoval. Akože ich aj. Ani nechcel ísť ďalej: „Videl som, čo som chcel,“ povedal, a zišli sme dolu. – Ktože si na tohto turčianskeho maliara okrem rodiny a zopár vlastníkov jeho obrazov v dnešnom Martine spomenie?
    	Je to náhoda, že práve po príchode do Martina napísal J. C. Hronský – okrem Andrea Búra Majstra – svoje najväčšie diela? Román Jozef Mak, Chlieb, Pisára Gráča, ba i Na bukovom dvore, nedocenený, ale psychologicky a eticky veľký, hoci rozsahom menší román. Okrem premnohých veľdielok pre deti, pravdaže.
    	A Ľudo Mistrík-Ondrejov?
    	V Martine napísal, aj tu mu vyšli, jeho najlepšie veci: Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, i tie pre deti: Africký zápisník, Horami Sumatry. Viete, kde tie dva posledné písal tento veľký martinský „cestovateľ“? Vyvalený v tráve, za Štefánikovým ústavom! Ale kto z mladých čitateľov to vtedy v jeho sugestívnych textoch vybadal? Bez mučenia priznávam, že ani ja. Intuíciu a fantáziu mal tento naturista neuveriteľnú. A viete, prečo sú v Jergušovi Lapinovi kapitoly také krátke – a baladické? Anton Banik prezradil, že: na bohatierskeho Ľuda Ondrejova prišla akási ťahavá chrípka. A čímže sa taký Podpoľanec aj pod Fatrami lieči? Pálenkou! Lenže nemal na ňu! A tak mu dobrák docent Banik nosil každý deň ťapku rumu: pod podmienkou, že po nej, či počas nej, alebo “pod jej vplyvom“ bude v Jergušovi Lapinovi pokračovať. Takže Ľudo Ondrejov písal – kým mu fľaštička trvala a účinkovala. Písal, lebo si chcel vypiť aj na druhý deň. Keď inšpirácia zhasínala a vzdmutá vlna spľasla, načaté dáko usekol, baladicky-zámlkovo ukončil. Na druhý deň, pri ďalšej ťapke, a po Banikovej kontrole napísaného textu začal kapitolku novú – predošlá bola v tej chvíli už preňho mŕtva – tak ako vyprázdnená ťapka. Nemala pre neho zmyslu: už v nej nepokračoval.
    	Je náhoda, že aj Barč-Ivan práve v Martine dozrel a vzopäl sa k svojim dramatickým a novelistickým vrcholom: k Matke, Neznámemu, Dvom, Veži a Úsmevu bolesti?
    	A možno by sa bol inak vyvíjal i Ján Smrek, Štefan Letz, Emil Boleslav Lukáč, Tido J. Gašpar, Pavol Bunčák, Peter Karvaš, alebo i Dominik Tatarka, keby boli zostali v Martine – čím isteže nechcem povedať, že sa tam, kde boli, vyvíjali zle alebo proti sebe. Ale Zora Jesenská: tá azda len v tichom martinskom zákutí mohla toho toľko naprekladať. A ako jej pomáhala tá „turčiančina“, ako ňou „onačila“, ako ju tam cítite sťa žičlivú, štedro obdarúvajúcu bohyňu!
    	Na martinskú tvorivú pohodu si dobre spomínali aj vedci: Andrej Mráz, Juraj Čečetka aj Ľudovít Novák. A to sme nepočuli tých, čo odišli do cudziny: Henricha Barteka, Jozefa Cincíka alebo Stanislava Mečiara!
    	Turčiansky Svätý Martin bol na najlepšej ceste vypestovať a skultivovať originálny, navýsosť pozitívny typ slovenského vzdelanca – nielen vďaka svojej tradícii, ale i okoliu, čiže dedinám, čo ho obklopovali a sa s ním stýkali. A v takomto „dedinskom obkolesení“ žili a tvorili aj doslovní Európania: po Kuzmánym a Vajanskom Štefan Krčméry, Milan Th. Mitrovský, Július Barč-Ivan, Alexander Hirner, Anton Banik. Čistá, zemitá slovenčina zôkol-vôkol, ľudské typy staré, priam slovensky archetypové, aj vo svojej neveľkej hmotnej majetnosti, ba možno navzdory nej, duchovne urodzené. A zdravý mravný, vlastenecký aj občiansky zmysel, nerozkolísané hľadisko, cez ktoré sa posudzovali skutky ľudí i deje sveta. Ale to všetko si človek objavil či uvedomil, až keď dlhší čas pobudol inde. Existuje totiž aj domáca, či doslovne podtatranská cudzina: ľudia vykorenení, sami sebe i vlastným predkom odcudzení, ba aj Slovensku.
    
    TURČIANSKE  DEDINY  PRED  KOMUNIZMOM
    
    	A čo turčianske dediny pred komunizmom a špatnokrásni ľudia v nich?
    	„Dediny pri meste“ – priam modelové? Podľa mňa skôr špecifické. Prečo? Aj Turčiansky Svätý Martin nebol stolično-okresným mestom modelovým, ale slovensky a kultúrne špecifickým. To znamená, že aj dediny, nielen okolité, ale vôbec turčianske,  nemali charakter dedín vzdialených od centra: podhorských, odrezaných alebo zapadákovských, ale že žili s akýmsi martinsko-turčianskym prídavkom: boli dáke osvietenejšie, civilizovanejšie, voči napredujúcemu svetu otvorenejšie a prístupnejšie. Žila v nich isteže tradícia, ale nestrnulo, v pohybe.
    	Boli síce rodiny, bohaté a statkárske, ktoré akoby inšpiroval príklad v Slovane vegetujúcich, čiže užívajúcich si – a dedovizeň míňajúcich – Révayovcov: nechať sa zaviezť na koči do Slovana a povedzme za večer v kartách prehrať jednu ovcu – ale to neboli rýdzo turčiansko-zemianske typy. Tí tvorili už akúsi turčiansku džentry, a bolo aj na ich majetkoch vidno, že pomaly, ale isto plávajú dolu vodou. Príklady sa mi nechce menovať, boli medzi nimi aj naši dobrí známi – a keďže sa usilujem vidieť svet taký, aký bol, musím priznať, že nemali len vlastnosti hodné zavrhnutia. Nič nie je v literatúre aj historiografii hlúpejšieho a protivnejšieho ako schematické videnie, tie čiernobiele farbotlače. Napríklad: zverskí Nemci a hrdinskí partizáni. Boli aj takí, aj onakí, boli niekedy alebo často, ale nie vždy.
    	Aj prežívajúca nostalgia tých rodín za zemianskymi výsadami a časmi, za „panským národom uhorským“ bolo len také nevýbojne dožívajúce rezíduum – ony samy predstavovali nátury rečou a myslením írečito turčianske: aj ony len po turčiansky vedeli klebetiť alebo pri Cigáňovi sa zabaviť! Turčiansko-slovenský živel ich premáhal a bol by ich premohol aj bez prispenia komunizmu, presnejšie: bez násilníckeho vyháňania zo starodávnych kúrií a habania stáročných majetkov.
    	No typický, mentálne pravý a hospodársky produktívny typ turčianskeho gazdu bol tak od 15 – 20 do 50 hektárov: to boli tí, čo sa alebo vlastnou usilovnosťou zmohli, alebo po predkoch zdedili. Majetok si však napospol vážili, šanovali a zveľaďovali. „Veľa tvoriť, málo troviť!“, stálo na novej martinskej Sporiteľni – kde bol predtým veľký hostinec u Pécsov – a i keď to Štúrovo heslo možno nepoznali, mali ho zakódované v krvi.
    	Keď bolo treba sadiť, robiť okolo sena, žať, mlátiť, kopať zemiaky alebo čistiť burgyňu, robila celá rodina, nie iba čeľaď, ba prichádzala aj rodina z mesta; gazdovia a ich synovia sadali na stroje, ktoré si vedeli sami opraviť, tak ako pomôcť statku, keď sa na ďateline zdul, alebo sa nemohla oteliť krava, ožrebiť kobyla. Ja som cez mlátenie alebo súrne roboty v lete pásaval kravy – sám, a bývalo ich do dvadsať. Za robotu sa nikto nehanbil, bola samozrejmá pre všetkých ako jedlo, a necítievala sa vždy ako drina: ešte aj paholci sa pretekali a prekárali, ktorý – susedov a či on – má krajšie naložený rebrinák. Aj spievavalo sa pri robote, nie ako teraz. A všetko sa stihlo: bez naháňania, bez cudzej pomoci, bez vojakov a školských či neškolských brigád. Iba k niektorým, do Búľovských v Dražkovciach napríklad, chodili na žatvu a k zemiakom pomáhať – za naturálie, z ktorých žili cez zimu – výžinkári a paprani zo Skleného a Vrícka. Schudobnelí Nemci alebo bezzemkovia – ako sa im „venovali“ slovenskí či aziatskí partizáni, ešte uvidíme.
    	Takže tieto dediny, celý ich svet, hmotný aj psychický, ako mi ho dodatočne doplavuje vlastná pamäť, azda i podvedomie, mali črty a kvality špecifické a výrazné, ba nenahraditeľné. Aj preto, že mesto a dediny boli tak trochu živé a spojité nádoby.
    	Tí gazdovia! Koľko elánu, nápadov a chuti do roboty! Koľko vôle a odvahy robiť aj skoky do neznáma! Takí Lehotskí, naši susedia! Veľký dvor a veľký dom, kúria so štýlovým gánkom, ktorú dal postaviť ešte generál Krasnec, činovník na cisárskom dvore. Pred kúriou dve lipy, na konci sadu, kde tečie Cedron, a ktorý obmýval malý ostrovček, vysadená oáza vysokých svrčín: pod nimi dozaista býval altánik – nádherné miesto na oddych a pokoj, od severu chránené vysokým  brehom. Prezradím tajný zámer detstva: tam som chcel s chlapcami vystavať akúsi indiánsku pevnosť.
    	Lajoš, Janko, Vilma – a nahluchlá stará teta rodená Krasnecová, starého pána som už nezažil. Keby táto rodina bola mala potomkov a dvaja zo súrodencov uzavreté manželstvá – bola by v Turci dokázala zázraky. Čo všetko nezačali, v čom všetkom neboli – na dedine, možno aj na okolí – prví! Prví mali v dedine rádio, vlastný vodovod zo studne, ktorý viedol aj do maštale k válovom: každá krava mala svoje napájadlo – no ešte pred prvou svetovou vojnou! Krava naučene nadvihla vrchnák, a tak ako pritisla ňucháč k spúšťacej hube, voda zacvrčala, tiekla, kravy sa napili, kedy im zachutilo. My deti sme to po kravách skúšali: prstom pritisli hubku, dochuti sa napili – a nijaká choroba, nijaká infekcia: aj kravy boli vtedy ešte zdravé. Čo ešte mali, čo všetko nevymysleli! V Tomčanoch árendovali väčší majetok, na tom sa vari pomocou traktora zmohli – a postavili niekoľkoposchodový mlyn. S Fraštackého mlynom možno najexkluzívnejší v Turci. A mal aj vlastnú elektrickú turbínu, ktorú poháňal úzky strmý prúd vody pod cintorínom z Cedronu. Vrecia múky a šrotu vypadúvali otvorom z prvého poschodia rovno do pristaveného voza. Vo veľkom chovali holuby-pštrosy, mali tri včelíny: v záhrade, pri mlyne, v Podzámku. Hlboko pred vojnou prví – do družstva poslední – mali v dedine traktor, po vojne zasa prvé auto: starú, ale dobrú odolnú fordku. A vo veľkom chytili sa chovať biele angorské zajace: neraz som počúval, ako ujo Janko dlho do noci píli a zbíja klietky – ale aké! V humne stáli, vysoké niekoľko metrov, s drôtenou podlahou, aby trus padal dolu na šikmé dosky, obliate zas smolou, aby cez zajačie poschodia nepretekalo. Niekoľko rokov chovali ich na stovky. Vídal som tam chodiť exkurzie z martinskej – možno aj inej – roľníckej školy. Podnikavci, mudráci, duchovia iniciatívni, tvoriví – ibaže nevytrvalí. Mnohé vytvorili – pri ničom dlho nevydržali. Uskutočnený nápad hnal ich hneď do ďalšieho: chýbali manželky a potomkovia, záväznosť rodinných väzieb, psychická stabilita.
    	Avšak: takýmto rodinám nebolo treba diktovať, učiť ich gazdovať ako bezzemkov po kolchoznícky – vedeli a urobili toho viac ako desať ruských, pardon, aziatských kolchozov dohromady. Symbolizujú mi navýsosť schopného tvorivého a podnikavého turčianskeho ducha. Lehotských rodina, so všetkým, o čo sa pokúsila, čo vytvorila, zaslúžila by si od etnografov monografiu rodu: Sága gazdovského dvora Lehotských, tak by sa povedzme mohla menovať.
    	A ako vedel Lajoš báči rozprávať! Staré rody, historky, pletky, pestvá i tragédie. „Ale vskutku, Mariška!“, duplikoval a dlaňou páckal do stola, keď mama trochu nedôverčivo pokrútila hlavou. Ja som ho však hltal a veril mu ako zvestovateľovi novej pravdy. A ten jeho včelín, pod obrovskou, ich aj našou rozhraničujúcou lipou: keď boli už plásty plné, zavolal nás doň, deti, ako na bohoslužby: odlamoval z vybraných plástov, „lámal a dával“ – rukou, z ktorej ukazovák s prostredníkom odhryzla mu rezačka. Oblizoval si tie zaokrúhlené kýptiky, a potom fúzy, z ktorých ten medový nektár odkvapkával: takéhoto zachoval som si do smrti.
    	Tí gazdovia! Napospol ušľachtilé tváre zemianskych potomkov, pochádzajúcich vari ešte od jobbagionov: to boli tí, ktorým za preukázané zásluhy – vernosť alebo chrabrosť v boji – darúvali uhorskí králi Ondrej II. a Belo IV. v 13. storočí „poplužia zeme“. Bôcovský rod na Doline sa chválil, že to Belo IV. robil – zaiste na pohuľankách – pri mädokýši, čo vyvieral na ich zemi. Bol to dnes už nevytekajúci Dolinský? Alebo prameň Siľavy – ktorá bola predtým naisto Síľavou, čiže silnou a ostrou vodou?
    	Tí gazdovia, akí obdivuhodní to boli ľudia! Vychodili len „polgárku“, neskoršie meštianku, iba daktorí mali roľnícke školy – ale všetci vládli prirodzenou, vrodenou, čiže zdedenou inteligenciou! O čo všetko sa zaujímali! Od svetovej politiky po nové hospodárske stroje a umelé hnojivá. Ako pedantne obrábali zdedenú pôdu, aby ani snop, ani košík zemiakov nevyšiel navnivoč. Cítili sa článkom v zástupe svojho rodu tak, že dedovizeň znamenala pre nich zodpovednosť. Pre niektorých bol majetok iste aj samoúčelným mamonom, s ktorým lakomo aj neľudsky manipulovali, ale pre väčšinu zdedeným a poručeným mravným záväzkom: toto sme ti odovzdali, vraveli v súčasníkovi predkovia, ty v tom pokračuj a pre svojich potomkov zveľaďuj! Život ako úloha, ako mravná povinnosť, až tak by som povedal. Takých 20 – 40 hektárov sa nenadobudlo za jeden-dva roky, ale dve, tri, štyri storočia. A rod, ktorý ich zachoval ba zveľadil, musel byť pracovitý a hodnotný: neprepil ich, v kartách a radovánkach neprehajdákal. Nemôžem si pomôcť, bolo v tom niečo obradného, povznášajúceho, krásneho.
    	A taký človek, hospodár, cítil sa aj človekom dôstojným, sebavedomým a slobodným. Keď neprekročil zákon, kto sa mu mohol miešať do vecí? Kto si  trúfol voľačo proti nemu? Ale on mohol zas, keď mal z čoho, aj druhým urobiť dobre, darovať, zavďačiť sa, vypomôcť. Byť „z dobrej rodiny“ neznamenalo len z takej, čo mala majetok, ale aj vážnosť, stálosť v morálke, skrátka dobrú povesť.
    	Aj súkromný majetok sa všeobecne držal vo vážnosti. Keď išla poľná cesta k parcele niekoho cez pole druhého, išiel ten prvý k druhému – formálne síce, ale tak sa patrilo – popýtať, či môže tade prejsť s vozom, alebo aspoň oznámiť, že tade pôjde. Keď bol Cedron pri dražkovskej strážnici rozliaty a nedalo sa cezeň prejsť koňmi, muselo sa ísť cez blízky most Búľovských: ale to sa išlo spýtať „kišasoňky Búľovských“, či tade môžu, alebo že tade by chceli – a isteže, „kišasoňka Búľovských“ ani raz nepovedala nie. Ale tak sa patrilo, rešpekt a spôsobnosť bolo treba dodržať. Teraz? V duchu si domýšľajme, čo sa dnes po dedinách s pôdou a majetkami gazdov deje – hoci sa im údajne zákonom 42/92 vrátilo vlastníctvo pôdy. Že by ich to naprosto, úplne nemrzelo? Že by načisto a naveky znecitliveli? Neverím.
    	Nie, nevyvolávam „zlaté staré časy“, aj keď som to až sem do Dražkoviec počul zašomrať. Boli sociálne rozdiely? Boli. Ale dnes či čoskoro, znova a ešte väčšie budú, keď – zasa – politickí vyvolenci za babku a bez práce, čiže nezaslúžene – nie ako za uhorských kráľov! – skupujú päťsto, tisíc, tritisíc, ba vraj i desaťtisíchektárové majetky – a čosi kamsi budú privatizovať aj všetky neprosperujúce, teda aj turčianske poľnohospodárske družstvá! – to nie je návrat do kapitalizmu, ale dvesto rokov dozadu, do feudalizmu, ešte pred Máriu Teréziu a Jozefa II., ktorý zrušil nevoľníctvo, aby človek drhnúci na pôde mal aj záujem o ňu. Tí zamestnaní šťastlivci, čo budú robiť na budúcich „vlasteneckých“ slovenských feudálov, budú menej ako bírešmi, budú obyčajnými zamestnancami, poľnohospodárskymi či vlastne fabrickými robotníkmi: bez chuti, nápadov, bez citového vzťahu. Lebo pri pôde, stromoch a zvieratách bez citového vzťahu to nikdy nešlo, ani nepôjde. – Bola pred komunizmom bieda? Bola. A predsa ľudia žili spokojnejšie a radostnejšie. Možno preto, že nenáročnejšie. Hoci si myslím, že v Turci nikto doslova nehladoval. Ako večermi spevom a harmonikou ožívala dedina! Ako sa mládenci – paholci s robotníkmi aj gazdovskými synmi – vospolok pretekali vo veselosti a špásoch!
    	To sedliactvo, tí gazdovia, celý zaniknutý svet starej dediny s jej originálnou a nádhernou, nekonečne tvorivou rečou, s prísloviami, múdrosťami, výrokmi o počasí, sviatkoch, robotách, o ľudských vlastnostiach a vôbec o živote, aj o tom „po živote“, ktoré odovzdávala generácia generácii a storočie storočiu – tie dediny, ich ľudia a celý ich duch, ktorý sa v komunizme vyparil, všetka mentalita ľudí a múdrosť ich reči, nadobúdaná a kultivovaná práve pri robotách okolo pôdy a zvierat – to všetko posilňovalo, konzervovalo, stabilizovalo a vlastne od istej smrti pomaďarčením zachránilo tento národ.
    	Tie komunizmom umučené tváre dražkovských gazdov vidím akoby včera: na brvnách oproti nám pri Gáboré, na podsteniach, na schodoch do Gáboré sypárne: Krasnecovci, Ilgovci, Brné, Lehotskí, Matuľa, Jesenský, Jelšík, Záborský, Haliene atď. Ako vedeli rozprávať! Načúval som im ani apoštolom, ktorým z hláv vyrastali tie biblické ohnivé jazyky, ako apoštolom šíriacim akési gazdovské evanjelium! Čo všetko vedeli, čo všetko čítali – od časopisov po knižky – najmä v oddychovom zimnom období, koľko toho naskusovali, videli a počuli! Ako iskrili vtipom, prekárali sa, podpichovali – a všetko z prebytku životného elánu, pohody a dobrej nálady. A dôveryhodnosti voči sebe! Nik sa nebál pred nikým nič povedať. Ako v nich prekypovala chuť do života: ako plánovali, kombinovali a špekulovali – darom fantázie videli v duchu majetky rozmnožené aj desatorako.
    	Koľkokrát takto sedeli: cez nedele, na tanečných zábavách, na hostinách alebo rodinných posedeniach. Spoločenským životom sa žilo oveľa živšie aj hustejšie ako teraz. A bez hnevov a zvád, v porozumení a pohode. Bez opíjania a ruvačiek. Ľudia si viac verili a dôverovali, nezávideli si toľme, vedeli si uctiť jeden druhého, a myslím, že sa aj väčšmi mali radi. Veď to boli gazdovia, ktorí sa aj so svojimi koňmi a hoviadkami vedeli rozprávať priam tak ako s človekom!
    	A najmä: zem, ktorú obrábali, zvieratá, o ktoré sa starali, mašiny, ktoré používali – všetko to nútilo ich hýbať rozumom, obzerať sa po okolí aj svete, skrátka nekrpatieť, ale kráčať s duchom času. Ako prichádzali na svet šrotáre, cirkuláre, kosačky, hrabačky, žačky, rezačky na sečku s výfukom, a tak ďalej – to všetko ich rozvíjalo a prinucovalo rásť. Boli by sa vyvíjali, krok udržali s duchom času, aj keby nebola prišla násilná kolektivizácia. A keď už, boli by si založili – jurkovičovské – výpomocné strojové družstvá, v ktorých by si boli vládli sami. To, čo dokázali dovtedy, dávalo prísľuby, že si poradia aj s tým, čo príde: boli by dokázali aj to, čo napríklad dnes hospodári v západnom Nemecku alebo Dánsku.	Kdeže sú tie tváre? Väčšina už hnije pod zemou, ich črty ako nové živé výhonky rozpoznávam na ich synoch, dcérach alebo ich vnukoch. Niektorí, tí najstarší, ešte dožívajú – a vedia, nosia v sebe aj opatrujú to, čo nevie, čomu neverí, o čom nechce vedieť pomaly už nik.
    	Treba ich rehabilitovať, treba ich aj z hrobov vyvolávať a vykričať tú ich utýranú pravdu! Koľkí, v celom Turci – ba po celom Slovensku – zaplatili za svoju schopnosť, za pôdu a majetok, čiže za to, čo dávali spoločnosti, dnes už neuveriteľným šikanovaním: vyháňaním z vlastných domov aj dedín – „razkuláčivať“! – bezprávnym väznením s podlomenosťou zdravia, vylučovaním svojich detí aj príbuzných zo štúdia a normálneho uplatnenia. Len v Dražkovciach boli nevinne zavretí: Miloš a Jozef Haliena, Juraj Orlický, Ľudovít Uram,  jeho žena Anna Uramová, Jozef Matula, Július Vanovič st.
    	Aj Lajoš báčiho Lehotských zavreli! Počas maďarskej revolúcie 1956 povedal akýsi vtip o rušňoch a päťcípych hviezdach, ako ich budú z tých rušňov stŕhať dolu. Ktosi ho udal – časy dôvery aj na dedinách s príchodom komunistov skončili – podaktorí to išli dosvedčiť aj na súd. Z väzenia sa vrátil – ale ako iný človek: nevravný, smutný, prepadnutý do seba. Nikam nechodil, rozprával sa iba s najbližšími. Socializmus v ňom zavraždil to, čo bolo v ňom najnádhernejšieho: špásovnosť, voľnosť a pohodu ducha, dôverčivosť k ľuďom a ich dobrote.
    			
    (Vypustené  z Antimemoárov – Lic 1914 – pre nedostatok miesta.)
    
    
    
    

Zdravice k osemdesiatke Júliusa Vanoviča